LAGERLÖFOVÁ, SELMAGÖSTA BERLING
(Gösta Berling saga)
Tatran, Bratislava, 1978
edícia Zlatý fond svetovej literatúry (17)
preklad Peter Hrivnák
prebal Pavel Hrach
3. vydanie, 30.000 výtlačkov
61-880-78
beletria, román, poviedky,
360 s., slovenčina
hmotnosť: 412 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
1,00 €
*zlaci*/*rekry*in*belx-swe*
Život a dielo Selmy Lagerlöfovej (1858-1940), nositeľky Nobelovej ceny za literatúru, akosi sa bránia veľkým a zvučným slovám, možno práve preto, lebo všetko, čo napísala, vyviera tak bezprostredne z vlastných zážitkov, je také späté s jej najužším domovom. Lagerlöfová je najšvédskejšia zo švédskych autorov a svetová v najpravejšom zmysle slova tým, že prenikla do duše vlastného národa i krajiny. Napísala ságu o svojom Värmlande detských rokov, plnom preludov a tajomných predstáv, o jeho bájnych hrdinoch, o ekebyských gavalieroch, ktorí užívali život plnými dúškami, ktorí boli takí veľkí a takí neodolateľní tým, čo žiadali, i tým, ako sa rozdávali. Gösta Berling je jedným z nich, najkrajší z celej družiny. Vedel strhnúť ľudí k hrdinstvu, je opradený vencom povestí z brehov Vännernského jazera, neubráni sa ani ozajstnej, oslobodzujúcej moci lásky, ani radosti, ani žiaľu. No nebol to iba romantický rojko, ale aj plnokrvný človek, túžiaci po ozajstnej, užitočnej práci.
VEĽKÝ MEDVEĎ Z GURLITSKEJ SKALY
V lesnom šere bývajú strašidelné zvieratá, ktorých čeľuste sú vyzbrojené hrozivo sa lesknúcimi zubami alebo ostrými zobákmi, ktorých nohy majú pazúry, pripravené zatnúť sa do hrdla plného krvi, a ktorých oči sa blýskali vraždychtivosťou.
Bývajú tu vlky, ktoré sa vynárajú z noci a prenasledujú sane sedliakov tak dlho, kým im žena nepohodí dieťa, ktoré jej sedí na lone, aby zachránila svoj a mužov život.
Býva tam rys, ktorého ľudia volajú gopa, lebo v lese je rozhodne nebezpečné vysloviť jeho pravé meno. Ten, ktorý vo dne vysloví jeho meno, musí si večer hľadieť dverí a otvorov svojho ovčinca, lebo rys isto príde. Vylezie rovno po stenách ovčinca, lebo jeho pazúry sú silné ako oceľové klince, pretiahne sa najmenším otvorom a vrhne sa na ovce. A gopa sa im vešia na hrdlo a pije im krv z krčných tepien, hryzie a trhá, kým aj posledná ovca nie je mŕtva. Neprestane so svojím divým tancom smrti medzi vydesenými zvieratami, kým len niektoré z nich prejaví čo i len známku života.
A ráno nájde sedliak všetky ovce mŕtve na zemi s rozdriapanými hrdlami, lebo tam, kde šarapatil rys, neostáva nič nažive.
Býva tu výr, ktorý húka za súmraku, a keď ho niekto napodobní, priletí k nemu na svojich veľkých krídlach a vyďobe mu oči, lebo to nie je ozajstný vták, ale strašidlo.
A býva tu aj najhroznejší zo všetkých, medveď, silný ako dvanásť chlapov, a keď raz ochutnal ľudskú krv, možno ho zastreliť iba striebornou guľkou. Môže niečo dodať zvieraťu väčší nimbus hrôzy ako to, že ho možno zraziť iba striebornou guľkou? Čo sú to za skryté hrozné sily, ktoré v ňom prebývajú a ktoré mu dodávajú odolnosti voči obyčajnému olovu? Či sa nebude aj dieťa za bezsenných hodín desiť tohto zlého zvieraťa, chráneného zlými mocnosťami?
A keby ho niekto stretol v lese, veľkého a vysokého ako putujúci balvan, tu nesmie utekať, ani sa brániť, ale sa musí hodiť na zem a predstierať, že je mŕtvy. Mnoho malých detí už v duchu ležalo na zemi a malo medveďa nad sebou. Labou ich prevracal hore-dolu a ony cítili v tvári jeho horúci, fučiaci dych, ale ležali ticho, až kým neodišiel vyhrabať jamu, do ktorej by si ich schoval. Tu opatrne vstali a odkradli sa, najprv pomaly, a potom behom.
Ale predstavte si, len si predstavte, keby tak medveď neveril, že sú naozaj mŕtve, a zaťal by do nich zubiská, alebo keby bol taký hladný, že by ich chcel zjesť hneď, alebo keby zistil, že sa hýbu, a skočil by po nich! Preboha!
Strach je ako čarodejnica. Sedí v lesnom šere, skladá čarodejnícke piesne pre ľudské uši a napĺňa ľudské srdcia strašidelnými predstavami. Z toho potom pochádza ten ochromujúci strach, ktorý ťaží život a zatieňuje usmievavú krásu kraja. Príroda je plná zloby, zákerná ako spiaci had, nemožno jej dôverovať. Leží tu Lövenské jazero v úchvatnej kráse, ale nedôverujte mu! Čaká na obeť: každý rok si vyberá svoju daň v utopencoch. Tu stojí les, vábivo pokojný, ale nedôverujte mu! Les je plný strašných zvierat, posadnutých dušami zlých čarodejníc a vraždychtivých zlosynov.
Nedôverujte potôčikom s pokojnou vodou! Ak sa budete brodiť po nich po západe slnka, prinesú vám prudké choroby a smrť. Nedôverujte kukučke, ktorá na jar tak veselo kukala.
Na jeseň sa z nej stane jastrab so zlostnými očami a hroznými pazúrmi. Nedôverujte machu, ani šedivníku, ani lesnému zrázu! Zlá je príroda, posadnutá neviditeľnými mocnosťami, ktoré nenávidia človeka! Niet miestečka, na ktoré by si mohol s dôverou položiť nohu. Je to divné, že tvoje slabé pokolenie vie čeliť toľkým nástrahám.
Strach je ako čarodejnica. Ešte vždy tam sedí v temnote värmlandských lesov a spieva čarodejnícke piesne? Ešte zatieňuje krásu usmievavého kraja, ochromuje dosiaľ radosť zo života? Veľká bola jeho moc, ja to viem, ja, ktorá som mala v kolíske oceľ a vo vode na kúpanie žeravé uhlie, ja to viem, ja, ktorá som spoznala jeho železnú ruku, nemilosrdne zvierajúcu srdce.
Ale nemyslite si, že vám chcem teraz rozprávať o čomsi strašidelnom a desivom. Je to len starý príbeh o veľkom medveďovi z Gurlitskej skaly, ktorý vám chcem vyrozprávať, a len od vás záleží, či mi budete veriť, alebo nie - ako to už býva so všetkými poľovníckymi historkami.
.................................................................................................................................................................
...posledná veta...
Okolo nás sa celý rok rojili obrovské včely fantázie, ale ako sa teraz dostanú do úľa skutočnosti, o to nech sa postarajú samy.
