RAJČOK, MATÚŠLÚČNICA V ZAHRANIČÍ V ROKU 1956
Smena, Bratislava, 1958
edícia Sväzácky život
ilustrácie: V. Strážovec
fotografie: Š. Adamík, L. Košťa, G. Lárišová, A. Pavlíková, V. Petratúr, E. Stadtrucker, I. Šuhajík
4.200 výtlačkov
56/VIII-9
cestopis, tanec, folklór,
124 s., slovenčina
hmotnosť: 355 g
tvrdá väzba bez prebalu
stav: dobrý
3,50 €
*szave*
Už vyše roka, čo sa po polročnom odlúčení zvítali v Bratislave dve umelecké skupiny Lúčnice po návrate zo zájazdov po Južnej Amerike, Škandinávii a NDR. Bolo to jedno z najúspešnejších pracovných období Lúčnice. V ňom v rôznych mestách Európy a Južnej Ameriky skoro súčasne obdivovali zahraniční diváci piesne a tance slovenského ľudu v podaní Lúčnice, umeleckého reprezentanta našej pokrokovej mládeže a slobodného, socialistického Československa.
Sme hrdí, že sme čestne splnili poslanie, že sme i v ďalekej cudzine našli svojej vlasti tisíce nových priateľov a obdivovateľov, že sa nám podarilo preklenúť veľkú priepasť vzdialeností, že sme prirástli k srdciam ľudí, ktorí, často zavedení nepriateľskou propagandou, mali o nás a o našej vlasti veľmi skreslené predstavy. Toto poznanie bolo pre nás i pre budúce pracovné obdobie tou najsilnejšou vzpruhou.
V tejto publikácii sa čitateľovi, najmä mládeži, prihovárajú priamo jednotliví členovia nášho súboru. Rozprávajú prostou rečou o svojich zážitkoch z juhu i zo severu. Na jej stránkach vyrozprávali s láskou všetci autori svoje dojmy, o ktorých často rozprávali na početných besedách medzi našou mládežou i na rôznych pracoviskách. Kyticu týchto reportážnych čŕt odovzdávame do priazne našich čitateľov, do priazne všetkých priateľov Lúčnice, ktorí nám za zahraničných zájazdov neustále držali palce a právom si spolu s Lúčnicou prisvojovali všetky jej úspechy.
Publikácia vychádza na prahu 10. výročia umeleckej činnosti Lúčnice. Toto obdobie je označené nevšednou starostlivosťou nášho pracujúceho ľudu o rozvoj a úspechy ľudového umenia, ktorého reprezentantom doma i v zahraničí je už vyše 10 rokov súbor piesní a tancov Slovenského ústredného výboru ČSM — Lúčnica. Keď uverejňujeme bohaté zážitky Lúčnice z posledných zahraničných zájazdov, autori i kolektív Lúčnice si uvedomujú, že ďakujú predovšetkým našim pracujúcim za všetky zájazdy mimo hraníc republiky, za zájazdy v službách zblíženia národných kultúr, v záujme prehĺbenia medzinárodnej solidarity a boja za zachovanie mieru na celom svete.
LÚČNIČIAR V TRÓPOCH
14. október 1956.
Hore na severe, v chladnej Škandinávii, ešte nedozneli trávnice zo slovenských lúk, a niektoré švédske časopisy ešte prinášajú fotografie z vystúpení Lúčnice.
V tom čase sa druhá časť Lúčnice pripravuje na najnamáhavejšiu etapu zájazdu po južnej Amerike, aby po 79 celovečerných vystúpeniach v mestách Uruguaja, Argentíny a Južnej Brazílie predstavila sa obyvateľom severobrazílskych trópov.
Bude to cesta vysilujúca, čakajú nás mimoriadne ťažké podmienky: veľké vzdialenosti, cudzia strava, ľudia celkom inej mentality — a predovšetkým horúčava, horúčava, horúčava...
Možno to bude i cesta úspechov a nových zážitkov.
Odprevadíte nás?
„Vitória je hlavným mestom štátu Espirito Santo; a skutočne, iba Duch Svätý vie, prečo nás sem senhor Luis Gonzaga Botelho dotiahol.. .“ — taký asi bol jednoznačný názor prvej skupiny Lúčnice, ktorá pri dvojhodinovom lete v jednom zo vzdušných korábov spoločnosti REAL-u, šťastlivo pristála na skromnom letisku. Na Corcovado a Pao de Acúcar, Avenidu Getúlio Vargas a Praga Paris, Flamengo a Botafogo — vôbec na celé čarokrásne Rio de Janeiro sme vtedy ešte až priživo spomínali, a teraz sme sa zrazu ocitli uprostred miniatúrnej púšte zvanej aeroporto, čiže letište, kde nás namiesto majestátnych mrakodrapov Copacabany obkolesujú skromné palmy a živý ruch Avenidy Rio Branco nahradzujú traja čierni nosiči...
Pre koho tu budeme vlastne vystupovať?
Víta nás štíhly mladík. Prišiel na aeroporto v zastúpení miestnej organizácie spoločnosti Cultura Artistica. Ukazuje na autobus, ktorý svojou predpotopnou karosériou výborne zapadá do exotického prostredia. Vamos — nastúpme!
S balíkmi nie sú problémy: máme so sebou iba po jednom malom kufríku, v ňom tie naj-najpotrebnejšie veci na dva týždne. Všetka ostatná osobná batožina ostala v Riu, tam ju 23. októbra naložia na „Provence“, lá pristane o dva dni v Salvadore, a ešte v ten večer opustí — už aj s našimi maličkosťami na palube — brehy Južnej Ameriky. Namiesto vlastnej batožiny vezieme so sebou hudobné nástroje, kroje a iné rekvizity. Bez nich by sme nemohli vystupovať: a keďže váha osobnej batožiny je na leteckých linkách maximovaná, nepozostávalo nič iného, než rozlúčiť sa s vlastnými kuframi v nádeji, že ich ešte dakedy uvidíme.
Z premýšľania ma vyruší mohutné trhnutie. Autobus sa pohol. Sedíme v ňom bez impresária, bez tlmočníkov, tí prídu až ďalšími lietadlami. Mladík z Cultura Artística nás predbehol osobným autom. Cítime sa ako kvapka v mori.
Domorodí spolucestujúci berú našu prítomnosť na vedomie a pokojne si podriemkávajú ďalej.
O to agilnejší je sprievodca. Pýta päť cruzeiros za lístok, i keď podľa tabuľky nad šoférovou hlavou jednotné cestovné činí iba tri cruzeiros. Zrejme nás považuje za naivných, neskúsených turistov.
— Somente tres cruzeiros! — namietame skromne, lebo nám príde na myseľ, že za ten rozdiel možno dostať dve šálky najoriginálnejšej brazílskej kávy alebo štyri banány.
— Cinco cruzeiros, senhores! — trvá sprievodca na svojom.
— Tres — ukazujeme na cenník.
Bez slova sa otočí, zvesí tabuľku a schová pod sedadlo.
— Cinco!
Cez špinavé okná, ktoré sa s vodou stretávajú iba v období veľkých tropických dažďov, vidno už prvé periferné chalupy Vitórie. Vonku pokoj a mier. V autobuse spotení potomkovia Jura Jánošíka pokračujú v zúrivom boji za ohrozené práva cestujúcich. Sprievodca sa konečne umúdri, mykne plecom a rozdá nám lístky po tri cruzeiros.
Vtom sa zrazu ozve budúci stavebný inžinier, t. č. čelista Lúčnice Vlado Petratúr:
— Mne dal detský lístok!
Jediný letmý pohľad stačí, aby sme konštatovali, že aj naše lístky znejú na poldruha cruzeiros.
Autobus zastane, šofér pokývne hlavou:
— Vystúpiť!
Sme niekde na predmestí. Na chodníku už čaká mladík z Cultura Artística.
— Ako ste cestovali?
Rozpovieme mu veselú historku so sprievodcom.
— Platili ste?
— Samozrejme.
