BALÁZS, BÉLAKNIHA ZÁZRAČNOSTÍ
Práca, Bratislava, 1949
edícia Dobrá próza
preklad Ctibor Štítnický
ilustrácie Viera Horáčková
5.500 výtlačkov
3254/49-II/1
beletria, novela
96 s., slovenčina
hmotnosť: 217 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný
1,60 € *
1,60 €
Bélu Balázsa netreba slovenskej čitateľskej verejnosti predstavovať. Veď je jedným z najznámejších maďarských spisovateľov na Slovensku. Pred nedávnom vyšly v slovenskom preklade jeho rozprávky „Modré s neba” a román pre mládež „Rojčivá mladosť”. Návštevníci kín poznajú jeho pozoruhodné povojnové filmové dielo maďarské: „Kdesi v Europe”, za ktoré dostal Kossuthovu cenu pre tento rok. Známa je tiež Balázsova spolupráca s československým štátnym filmom.
Horthyovský fašistický režim vyhnal Bélu Balázsa z Maďarska a prenasledoval ho po celej Europe. Žil a pracoval postupne v Budapešti, vo Viedni, v Berlíne, v Prahe a v Moskve, kde vyšla jeho svetoznáma kniha o filmovej estetike.
Z jeho rozsiahleho diela najhodnotnejšie a najznámejšie sú jeho rozprávky. Už v prvej svojej knihe, nazvanej „Sedem rozprávok”, predstavil sa ako suverénny majster tohto najstaršieho a najušľachtilejšieho umeleckého druhu. „Knihou zá-zračností”, ktorú predkladáme slovenskej čitateľskej ohci v adekvátnom preklade básnika Ctibora Štítnického, zaradil sa medzi najväčších svetových rozprávkárov, k Andersenovi, Wildemu a k autorom rozprávok z Tisíc a jednej noci. Sedemnásť rozprávok tejto knihy sú skutočnými drahokamami svetovej klenotnice rozprávok. Skvelé rozprávačské umenie, preteplené láskou k človeku slabému, trpiacemu a bojujúcemu proti zlu, štýl starodávnych čínskych rozprávkárov, plný prekvapujúcich obratov, duchaplnosti a vtipu — všetko toto získalo si srdcia čitateľov pôvodného vydania i prekladov. Sám Thomas Mann píše o Balázsových rozprávkach a špeciálne o jeho „Knihe zázračno-stí” vo svojej knihe štúdií „Bemuhungen” v superlatívoch a s nadšením. Úryvok z jednej z týchto štúdií, nadpísanej „Krásna kniha”, uverejňujeme v úvode tejto knihy. „Odporúčam čitateľovi”, píše Thomas Mann, „aby sa s touto krásnou knihou zaoberal v dobrej hodine.”
HLINENÉ DIEŤA
V blízkosti zálivu Kian-Čan žil raz v jednej dedine človek menom Liu-I. Mal už mnoho tisíc rokov, ale jeho brada bola ešte čierna a oči sa mu ligotaly. A to preto, lebo Liu-I zopakoval tridsať ráz prvý rok svojho života, v ktorom sa deti naučia umeniu žiť, takže vypestoval toto umenie v ohromnú dokonalosť. Lebo každý vek má svoj skrytý smysel, ktorý ľudia len preto nenájdu, lebo v každom veku môžu ostať iba krátky čas, potom zostarnú pre iný vek, v ktorom sú zasa neskúsení.
Keď sa Liu-I prvý raz narodil, v prsníkoch jeho matky bolo mlieka nadostač, lebo jeho mať bola silná, hrubá žena. Raz, keď pristúpila ku kolíske svojho syna, na vyrezávanom gombíku kolísky zazrela malé smaragdové háďa. Malo štvoruhlastú zlatú hlavu a rubínové oči. Žena si hneď všimla, že je to boh rieky a uctila ho hlbokou poklonou. Potom priniesla zlatú misu, plnú čistého piesku. Boh vôd vliezol do nej a povedal:
— Chcem piť mlieko.
Vtedy žena vzala háďa na svoj prsník a nadojčila ho. Keď sa boh vôd dosť nacical, zdvihol svoju štvoruhlastú zlatú hlavu a povedal:
— Ja som Tiu-Ka, boh vôd a za toto sa ti odvďačím. Bývam v kremennom chráme na Šarkantigerskom vrchu a na pamiatku toho, že si ma nadojčila, tvoj prs nech nesie obraz rieky Jang-tse-kiang. Keď boh vôd skončil, zmizol. Lebo bohovia nemyslia na radosti a bolesti ľudské, prichádzajú náhle, náhle odchodia, ako sa im páči. Na pravom prse ženy ukázala sa vtedy veľká modrá žila, znázorňujúca rieku Jang-tse-kiang so všetkými jej prítokmi.
O niekoľko mesiacov jej veľmi ochorelo dieťa Liu-I. Vo veľkom strachu spomenula si žena na boha vôd. Vyhnietila z hliny postavu malého chlapca a s touto hlinenou figúrkou vyškriabala sa na Šarkantigrí vrch. Tam stál chrám boha vôd. Medzi kremennými stĺpmi napuchala vo vetre modrota neba ako belasé plátno plachetníc. Stá a stá hlinených figúr malých detí stálo okolo chrámu. Priniesly ich sem matky a odriekaly tu obetné modlitby za svoje choré deti. Ale chodily ta aj neplodné, bezdetné ženy. Tie odlomily kúsok z niektorého hlineného dieťaťa, zjedly ho a tak sa oplodnily.
Aj matka Liu-I postavila svoju hlinenú sošku medzi
