VESTDIJK, SIMONPIATA PEČAŤ
Román zo Španielska z čias inkvizície
(Het Vijfde Zegel)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1961
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (147)
preklad Júlia Májeková
obálka Jozef Baláž
1. vydanie, 50.000 výtlačkov
beletria, román, maliari,
400 s., 8 čb obr., slovenčina
hmotnosť: 440 g
tvrdá väzba s prebalom
PREDANÉ
Simon Vestdijk, holandský lekár a spisovateľ, hudobný kritik a esejista, prenikol svojimi dielami aj za hranice svojej vlasti. Ťažisko jeho tvorby je v tridsiatych a štyridsiatych rokoch nášho storočia, obsahom tejto tvorby (básnických kníh a románov) sú spomienky z mladosti, poznačené problémami rušných aj zmätených vojnových a medzivojnových čias, a pohľadov do histórie. Ako prozaik vyniká najmä silnou fantáziou, oživujúcou deje a dejiny, kompozičným talentom, majstrovstvom prostého slova a realistickým pohľadom.
Fantastičnosť a historický zmysel pre realitu a pravdu sa snúbia aj vo Vestdijkovom najrozsiahlejšom historickom románe „Piata pečať“ (1937), v ktorom zachytáva vrcholné obdobie El Grecovej maliarskej činnosti a na pozadí jeho zápasu o nový výraz v umení, vášnivejší a bojovnejší, kreslí obraz pohnutého šestnásteho storočia v Španielsku. A tento obraz je pochmúrny. Chmúrne sú farby a ťahy, kresliace väzenia a kacírske súdy, pokrytectvo a intrigy na kráľovskom dvore, ovládanom mníchmi, hrôzy inkvizičných súdov a pekelnej tyranie feudálneho absolutizmu, ktoré krivili charaktery a robili z ľudí démonov alebo náboženských fanatikov. El Greco, maliar a človek, ktorý prišiel do tohto ponurého prostredia zo slnečného Grécka, z Kréty, prediera sa cez túto húštinu obludného života, najmrzkejšie a najúbohejšie ľudské typy povyšuje na modely svätých, aby tak vrhol kráľovi do tváre pomstu a súčasne pomstu celému inkvizíciou znetvorenému španielskemu svetu. Čoraz hlbšie do toledského podzemia uniká pred hrôzami, ktoré vykonáva a posväcuje inkvizícia, čoraz ďalej od jej chlipného, ľstivého, zákerného, násilného a bezohľadného predstaviteľa, inkvizítora dona Pedra, do bezpečia vlastného vnútra, do ktorého dopadá jediné jasné svetlo — pokoj a rozvaha, pevnosť a charakter oddanej ženy Gerónimy. Musel prejsť hroznou kalváriou sklamaní a zrád, zapochybovať aj o svojom umeleckom úsilí, aby napokon došiel k záveru, že nepatrí do tohto sveta, že sa z neho vylučuje a ostáva ostrovanom, Grékom, Kréťanom. O tomto jeho zápase svedčia jeho obrazy a Vestdijkov román nám v nejednom bode pomáha chápať ich zmysel a zámer.
Ôsma kapitola
INFIERNO
Deň bez Francisca Esquerrera stal sa v Grecovom živote výnimkou. Mal priam pôžitok, keď sa aj s inými zhováral o mníchovi; pokúšal sa o to chvíľu s Gerónimou, voči ktorej cítil, aj keď sa jej v poslednom čase odcudzil, neobyčajnú nehu, keď sa tam, už ráno oblečená v parádnych čiernych hodvábnych šatách, prítulne motkala okolo neho. Pokojne, zrozumiteľnými slovami jej vysvetlil dôvod Esquerrerových návštev. Sklamanie, že nechodí k ním kvôli jeho kandidatúre v treťom ráde svätého Františka a už vôbec nie kvôli novému obrazu svätého Františka, zahladilo u nej zasa pozvanie dona Pedra, o ktorom sa dnes po prvý raz zhováral s ňou podrobne; veď to pozvanie je nepochybným znamením, že ňou vo vznešených kruhoch predsa len nepohŕdajú; môcť sa zúčastniť na ozdobovaní mariánskej sochy, to nebolo dopriate ani všetkým zákonite zosobášeným meštiankam!
Atmosféra tohto tretieho júna bola ukrutne presýtená hrozivou nudou, takže Greco by sa bol veľmi rád oddal zbožným rozptýleniam, ktoré deň Božieho tela v Španielsku, Fiesta del Corpus, poskytoval ľudu v prehojnej miere. Pontifikálna ranná omša, ktorú slúžil arcibiskup Gaspar de Quiroga, a eucharistické hry ho priviedli do nálady, v ktorej rád videl veľa ľudí, rúcha, pohyb, jagavé svetlá; potom čakali naňho ešte nekonečné rozhovory o týchto slávnostiach, neskôr, pri jedení, kde vynikal najmä Juan de las Cuevas. Bolo pozoruhodné, že hry z gréckej mytológie, s ktorými si dal Covarrubias toľko námahy, pri autos sacramentales celkom vynechali. Nijaký Prometeus, nijaký Deukalión a Pyrrha, hádžúci za seba zázračné kamene, nevzbudili v divákoch úžas alebo povznášajúcu náladu. Grecov švagor, dnes celkom znesiteľný — pravdepodobne preto, lebo mu Gerónima povedala o svojej „rehabilitácii” — mal hneď naporúdzi vysvetlenie. Podľa neho zatlačenie gréckych báji Starým zákonom znamená, že príde zníženie daní; táto kombinácia nepochádzala od neho, lebo Greco ju počul v ten deň už vari z piatich úst. V poslednú chvíľu nahradili totiž návrhy učeného kanonika pomerne dobre pochopiteľnými motívmi z Los Nombres de Cristo, novej knihy Luisa de León, vždy sa vracajúceho hosťa inkvizitoriálnych väzení, ale od nedávna chránenca veľkoinkvizítora de Quirogu. Úspech koreňa Jesseho a predkladaných chlebov Dávidových nad obetovaným býkom ľstivého zlodeja svetla nesvedčili totiž ani tak o zdravom náboženskom zmysle, ako o novom víťazstve Quirogovej strany nad kamarilou Granvellovou! Tým sa zmenšili výhľady na vojnu s Francúzskom a Anglickom a to zasa bude mať za následok, že si tkáčovne hodvábu budú môcť vydýchnuť, keď oslabne tlak fiškusa. Toto všetko vykladal Juan de las Cuevas, mliaskajúc pritom, a postriekal si jedlom lesklé šaty. Pripil potom na zdravie kráľovi a odišiel s celou rodinou pozrieť ešte na veľkú procesiu, v ktorej bude dosť oblúd, obrov a drakov — lepenkových, premožených, nad ktorými zvíťazila nekrvavá obeta Nového zákona — aby sa obaja chlapci ešte mesiace tým zaoberali.
Umelec zostal v Case, a tým silnejšie si uvedomoval, ako sa mu žiada života a pohybu. Preklínal tento nepokoj, lebo sa mu nestávalo veľmi často, že by v tom veľkom dome bol sám s niekoľkými starými služobníkmi. Pokúšal sa čítať, myšlienky mu odletovali. Isť do ateliéru? Na Orgazovi predbežne predsa nemaľuje, ale aj keď si pomyslel na Santiaga, premkla ho ťažká únava. Niet pochybnosti, pridlho bol zavretý v ateliéri sám so sebou, s Esquerrerom, s ich rozhovormi. Na chvíľočku sa prichytil pri želaní, aby sa už nikdy viac nestretol s mníchom. Nebolo to po prvý raz, že si ujasňoval situáciu: už ráno, keď sa zhováral s Gerónimou, mal pocit, akoby mu niečo oznamovalo rozlúčku, pokojné zriekanie sa, najprv tajomstiev, ktoré ho viazali k priateľovi, a potom aj samého priateľa. A pociťoval to temer ako sklamanie, že sa Gerónima k všetkému stavala tak, ako on chcel, nedávala mu nijaké návrhy, veď to vyzeralo skoro tak, akoby vôbec nemala vlastnú mienku o návštevníkovi...
Počkal až do nešporov, do piatej hodiny. Vo Vege mal ľud teraz odpust, ale to nijako viditeľne neodbremenilo stisk na uliciach, toľko ľudí bolo v tento veľký letný sviatok na nohách.
