JENSEN, THITJÖRGEN LYKKE, POSLEDNÝ RYTIER DÁNSKY
(Jörgen Lykke, Rigens sidste Ridder)
Tatran, Bratislava, 1968
edícia Meteor (12)
preklad Jaroslav Kaňa
obálka Karol Rosmány
1. vydanie, 51.500 výtlačkov
61-832-68
beletria, román
496 s., slovenčina
hmotnosť: 571 g
tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, neautorské venovanie na patitule
1,50 € DAROVANÉ EGJAK
*zlaci*
Thit Jensenová (1876—1957), sestra nositeľa Nobelovej ceny Johannesa V. Jensena, je jedna z najprekladanejších a najobľúbenejších dánskych spisovateliek. V svojom rozsiahlom románovom a poviedkovom diele sa spočiatku venovala boju za zlepšenie postavenia ženy v spoločnosti, písala i romány zo svojho rodného kraja, no v poslednom a najvýznamnejšom období svojej tvorby písala historické romány, ktorými si získala najväčšiu obľubu u čitateľov.
Do tohto obdobia jej tvorby patrí aj renesančný román „Jorgen Lykke, posledný rytier dánsky“ s námetom zo 16. storočia. Autorka sleduje život hlavnej postavy románu Jorgena Lykkeho od kolísky až do posledných chvíľ života, ktorý je bohatý, plný zážitkov, úspechov a neraz i krutostí, príznačných pre prvé storočie novoveku. Ako mnohí historickí hrdinovia i Jorgen Lykke je šľachtický syn. Ako chlapec bol vychovávaný v kláštore a chcel sa stať duchovným — bol veľmi bystrý a nadaný, preto právom od neho očakávali, že sa stane biskupom. Ale jeho horúcou vierou trpko otrasie zážitok, pri ktorom pozná podvody s relikviami svätých — a stáva sa z neho rozpoltený človek, ktorý myslí už len na seba a na svoje bohatstvo.
Dej románu prebieha v období vlády piatich dánskych kráľov — a čitateľ sa v románe dostáva i na zahraničné panovnícke dvory, do Paríža, na dvor anglického kráľa i nemeckého cisára, kam Jorgen Lykke často prichádza, raz ako vyslanec francúzskeho kráľa, inokedy v službách dánskej koruny. Ved vtedy žila Európa v pohnutých časoch reformačných a protireformačných bojov, pred ktorými nebolo ani Dánsko ušetrené. Raz sa vzbúri šľachta proti kráľovi-tyranovi, inokedy sa búria sedliaci, podobne ako o desaťročie skorej v Nemecku. A v týchto bojoch hrá často hlavnú úlohu Jorgen Lykke, ktorý sa neskôr stane oporou kráľa a reformácie.
Život Jorgena Lykkeho je naplnený bojom za uskutočňovanie reformácie, ale jeho boj je zložitý a plný problémov, ktoré súvisia s jeho povahou i s vtedajším zmýšľaním. Jorgen Lykke nie je výrazne kladný hrdina, hoci každý jeho krok musí sledovať čitateľ s veľkým záujmom a často so sympatiami. Je to hrdina, ktorý sa dá vždy viesť chladným rozumom a zabúda na city. A aj tu poznávame v Jensenovej bojovníčku za lepšie spoločenské postavenie ženy, keď predstavuje mužov v rodine ako absolútnych pánov a často tyranov, ktorí kladú žene za vinu i to, ak im porodí dcéru namiesto syna.
Román Thit Jensenovej si získal veľkú obľubu u čitateľov na celom svete. Je to zasvätený a plastický obraz o zložitých pomeroch a politických i sociálnych bojoch zo 16. storočia nielen v Dánsku, ale i v celej Európe. A Jorgen Lykke je postava hrdinu, ktorý kráča od víťazstva k víťazstvu, získava priam kráľovské bohatstvo, no predsa nenájde osobné šťastie. Je to typ hrdinu, ktorého čitateľ bude s napätím sledovať od prvej až do poslednej strany pri jeho márnych víťazstvách a márnom hľadaní šťastia.
Druhý deň slávnosti
Ide Lykkeová, ktorá je ešte len dieťa, zobudí sa prvá. Chvíľu hľadí z postele do jasného dňa, potom sa obráti nabok a hľadí na cudziu pannu. Jej začudovaný pohľad sa zastaví na Beretiných zatvorených očiach, lebo z kútikov očí sa jej rinú slzy a ponad nos jej kvapkajú nadol, ako leží obrátená nabok. Vankúš je mokrý, temnejšia škvrna na plátne ukazuje, že Berete už chvíľu plače zo sna.
Ako môže v spánku plakať?
Opatrne sa dotkne jej holého lakťa, ale Berete tuho spí... a Ide leží ďalej, obzerá sa ... je tak horúco, že všetky odkopali zo seba periny, stehná, lýtka i ramená sú pomotané. Ide sa trocha nadvihne a pozerá na ich údy, navzájom ich porovnáva. Nikto nemá takú žiarivobielu pleť ako Berete, nikto nemá také pôvabne zaoblené ramená — a jej vlasy! Podobajú sa Madsovým vlasom, ale Berete ich má starostlivo vykefované a lesknú sa jej, žiaria ako vlákna z červeného zlata.
Ide hľadí na svoje útle dievčenské ramienka, sú chudé a také tmavé! Natiahne svoju ohorenú ruku a nežne, citlivo ňou hladí červené zlato, ktoré tak príjemne šteklí, čo je už vlastnosťou zlata.
Potom zatúži zísť do parku a pozhovárať sa o tom so svojou priateľkou Gjorvel Slivkou, opýtať sa jej, ako možno potešiť plačúce dievča, ktoré spí.
Ticho sa oblieka, komnata je plná šiat a topánok, cestovných truhlíc, škatuliek na púder a vodičiek na vlasy, kto bude chcieť nájsť dačo svoje, dá mu to veľa roboty. Ale Ide si svoje veci vždy starostlivo poukladá do kútika na lavicu, neznáša pach iných ľudí. Svoje miestečko si obložila levanduľou, táto vôňa ju víta každé ráno a každý večer, a zakaždým si pomyslí, že tak pekne iste voňal Spasiteľ.
Ticho otvorí a zatvorí za sebou, keď odchádza. Ide cez hradné nádvorie, ktoré je teraz už zasa pekne upratané, zíde po okrúhlom mramorovom priestranstve terasy, kde ženy chytro zmetajú, čo hodovníci vyvrátili, a špinavú vodu. Pokrčí malým, tenkým nosíkom, lebo špina je jej nepríjemná. Chápe, že tie pekné biele kamene sú rozhorčené, lebo na to sa nenarodili. Čerstvými vetvičkami a červenými makmi posýpajú ženy terasu pod jej nohami.
O kus nižšie v parku ide akýsi osamotený muž, rovnaký ranostaj ako ona. Ide nezáleží na cudzích, preto sa skryje do hustej besiedky pri kvetinových hodinách ... ale ten ranostaj sa zastaví pri vchode do besiedky a nakukne dnu.
Je to Jeho Milosť.
„Dobré ráno, panna Ide,“ pozdraví sa jej, a ona nevie, či ju videl, alebo či tak isto ako ona chcel sa utiahnuť do besiedky, lebo je tam ranné ticho.
No predsa len pocítia k sebe sympatie. Málokto sa Ide páči, ale v príjemnej spoločnosti sa dobre cíti; dôverčivo položí svoju malú, tenkú rúčku do kráľovej a prechádzajú sa spolu.
„Kam si si vyšla?“ opýta sa kráľ
„K mojej priateľke Gjorvel Slivke,“ odpovie Ide.
Kráľ sa poobzerá, nevidí však nijaký príbytok.
„Kde býva tvoja priateľka?“
„Ona nebýva, ale rastie.“ Ide ukáže do diaľky na východ od hradnej budovy, kde stojí veľká slivka.
„Ach tak,“ povie kráľ, „teda poďme sa s ňou pozhovárať.“
„Myslím, že by sme mali najprv pozdraviť iné moje priateľky,“ povie Ide a kráľ prikývne; ani najmenej sa neusmieva, má rád deti všade, kam príde, hádam preto, lebo si myslí, že deti neluhajú toľko ako dospelí.
Ale je to zvláštne dieťa, a kráľ si pripomenie, čo vravia ľudia o Jorgenovi Lykkem — nemá vraj veľké šťastie s deťmi, lebo iba dve sú súce — jeden je mrzák, druhé je zase čudácke, to je iste toto dieťa, a potom má ešte syna, ktorého nesmie nikto vidieť — a mnohé mu aj umreli.
Dieťa ho vedie za ruku k trom brezám, čo stoja vedľa seba, menujú sa Trude, Thale a Sitzele, sú to sestry. Jeho Milosť sa nazdá, že dieťa má pravdu, tri stromy s bielymi telami, zeleným lístím a ovisnutými konármi vyzerajú celkom ako tri sestry v tichom dôvernom rozhovore.
„Počuješ, ako sa zhovárajú — lístím — to sú ich ústa,“ povie dievčatko a kráľ pozrie do ich korún, načúva šumivému zvuku.
„Áno,“ odpovie, „ale akou rečou rozprávajú?“
„Rozprávajú rečou briez,“ povie dieťa.
„A o čom rozprávajú? — Aha,“ kráľ si sám odpovie, „iste sa rozprávajú o tých, čo idú okolo nich, lebo to robia všetci.“
„Nie, ony to nerobia,“ uistí ho Ide. „Často sa zhovárajú o celkom inej krajine, o krajine, z ktorej prišli, ale neviem, kde je. No rozprávajú, že tam je veľa briez, celé brezové háje, sú biele ako najbelšie rukavice a sú tam aj také, čo vyrastajú z vysokých skál a vejú nad krásnymi belasými jazerami, ktoré večerné slnko sfarbuje do ružova.“
