BLÍZKE DIAĽKYVýber noviel z literatúr národov ZSSR
Smena, Bratislava, 1977
zostavila Marta Lesná
predslov Georgij Lomidze
ilustrácie Jozef Cesnak
prebal René Murat
1. vydanie, 5.000 výtlačkov
73-070-77
antológia, beletria, novela,
416 s., slovenčina
hmotnosť: 618 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,40 € *zlaci*printer*
Dlhé roky vyháňal ovce na pašu ešte pred východom slnka, až si na to postupne navykol. Až tak navykol, že ledva sa do jurty škárami prederie matný lúč rannej zory, už má po spánku.
Nadránom býva v jurte nevľúdne, nadišla jeseň, nad zemou pofukuje vetrík schladený nocou. Kusen sa striasa od zimy a poškuľuje na blažene odfukujúce deti, ale oblieka sa. Všetci traja šarvanci spia pod jednou prikrývkou, a v spánku sa krajný zavše odkope. Vtedy ho Kusen opatrne zakryje, podstrčí mu prikrývku pod chrbátik.
Zvyčajne o tomto čase vracia sa do jurty jeho žena Ajša. Celú noc strážieva čriedu a domov prichádza úplne zmorená od únavy, taká zničená, že sa rovno zvalí na lôžko vedľa detí, ani sa nezoblečie, iba čo si hlavu zakutá do bundy.
Oblečený Kusen prikročí k drevenej truhlici, čo stojí pri dverách, rozkrúca starý kožuch a načahuje sa po hrniec s ajranom — kyslým miekom. Niekedy ajran zakvasia iba večer, a tak býva ešte ráno teplý. No predsa je to ajran, ktorému sa nič na svete nevyrovná, a v takých chvíľach Kusen nepozná nič príjemnejšie ako jeho sladkokyslú chuť v ústach. Kusen si naberie do črpáka ajranu, pomieša ho lyžkou a dychtivo pije do dna.
Potom vyjde z jurty, rozhliadne sa po stepi skropenej rosou, započúva sa do ticha — slovom, skúma počasie. Prižmúrené sivé oči má ešte zo spania červené, od zimy mu slzia. Utiera si oči päsťami a rozčesáva si bradu prstami s čiernymi oblámanými nechtami. Na brade má zo päť chĺpkov a na lícach riedučké strnisko ani bodľačie na púšti.
— Ejha, mal by som sa oholiť, — vraví si Kušen.
Vtom si však spomenie, že teplej vody nemá, a studená ... brr ... a dobré predsavzatie sa rozplynie ako dym.
— Nuž čo, oholím sa cez deň. Prídem na obed a potom sa oholím, — uspokojí sa raz-dva a zamieri k svojmu ryšavému žrebcovi.
Len čo žrebca napojí, osedlá ho, vyskočí naň a otvorí dvierka na košiari. Ovce sa valia vôkol neho ako spenená riava a on ich zratúva, mrviac perami. Niekedy má zlú náladu a vtedy sa netrápi s rátaním, v duchu sa vyhovára:
— Ech, kam by sa podeli!
Čriedu ženie po hrebeňoch kopcov, a ak sa ukazuje pekný čas, usiluje sa tak ako všetci pastieri zahnať ovce čo najďalej, aby si ušanoval blízke pastviská na horšie dni.
No potvorské ovce špekulujú iba nad tým, ako by po ceste pastiera napajedili. Tamto sa jedna zatúlala bokom, za ňou druhá. A Kusen aby rinkotal bunkošom — kuruku — a vyvreskoval z plných pľúc:
— Héj, kam vás čerti nesú! Vrátiš sa! Vrátiš sa! — a to dovtedy, kým sa neposlušné ovce nevrátia do čriedy.
Kusenov Ryško celkom zlenivel, keď spoznal pánovu povoľnú náturu. Mohol ho podpätkami dlbať, koľko chcel, on si nenáhlivo poklusával. Aj Kusen si na to postupne navykol, nehneval sa na Ryška, ba podchvíľou sa mu prihováral ako priateľovi:
— Hľaďže na tú šutu! To je čertica! Niežeby šla ta, kde je tráva šťavnatá. Len na tie skaly sa ťahá!
Slnko ho s čriedou zastihne už na paši. Kusen sleduje obrovský purpurový kotúč, ako sa dvíha a oblizuje step krvavým jazykom, potom sa scvrkáva a začína od žiaru obelievať. Vtom mu prvý biely lúč dopadne na líce a Kusen ucíti jeho teplo. A kam sa podela rosa? Ešte pred chvíľkou sa jagala ani striebro a už sa nad zemou dvíha opar. Byliny prežiarené cez leto slnkom začínajú rozvoniavať. A rozohriate vrabce už veselo čvirikajú. Sadajú si ovciam na chrbty, trepocú krídlami, ani čo by sa
