PRISCO, MICHELEDÁMIČKA
(La dama di piazza)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1990
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (523)
preklad Halina Kaufmannová
prebal Věruna Melčáková-Juneková
1. vydanie, 20.000 výtlačkov
ISBN 80-220-0250-X
beletria, román
472 s., slovenčina
hmotnosť: 598 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,20 € darované THCK
*zlaci*
Michele Prisco (1920, Torre Annunziata) patrí k najobľúbenejším talianskym románopiscom staršej generácie doma i v zahraničí. U nás je známy zo slovenských prekladov Špirály hmly (Tatran, Bratislava 1978), poctenej cenou Strega, a Slepého zrkadla (Pravda, Bratislava 1988) a z českého prekladu Dedičov vetra (Svoboda, Praha 1983). Vzhľadom na lokalizáciu deja a tematiku možno Prisca pokladať za južanského spisovateľa par excellence: väčšina jeho románov sa odohráva v „spiacej provincii“, aby sme parafrázovali názov jeho prvotiny La Provincia addormentata (1949), t. j. vo vezuvskom kraji či na hlbokom talianskom juhu alebo priamo v kráľovnej talianskeho juhomoria, v Neapole, v meste, kde je bieda „každodenným meradlom života, jeho naozajstným pulzom...“ Práve v tomto meste sa odohráva dej jedného z najlepších Priscových románov La dama di piazza, v kontexte talianskej povojnovej prózy takmer ojedinelý prípad diela zachytávajúceho fašistickú éru v Taliansku v časovom rozpätí takmer tridsiatich rokov, t. j. od búrlivých sociálnych nepokojov bezprostredne po I. svetovej vojne a nástupu fašizmu cez nastolenie Mussoliniim diktatúry a vojnu v Habeši až po Mussoliniho pád a II. svetovú vojnu...
Giovanni Manzo pricestoval sám, neskoro večer, a ubytoval sa v hotelíku hneď pri železničnej stanici. Bola sobota, dvadsiateho ôsmeho októbra, popŕchalo. Lillino ho čakal na stanici hučiacej nezvyčajným ruchom, fašisti, ľahko poznateľní podľa čiernych košieľ, čiapok s brmbolcami a ráznych pochodov, predstavovali najpočetnejšiu masu: zabrali niekoľko vozňov, ba v podstate celý vlak, a v očakávaní odchodu vyspevovali natlačení v oknách. Giovanni sa zľakol, veď ich po tom, čo o nich toľko písali noviny, prvý raz videl zblízka. Poskakoval medzi mlákami, pod dáždnikom, čo držal Lillino, a usiloval sa nevšímať si ich, ale súčasne cítil, že ich blízkosť si ho istým spôsobom podmaňuje. „To sú neapolskí?“ opýtal sa ticho, aby ho nebolo počuť. Lillino, naopak, sa zasmial celkom neviazane. „Nie, títo sú asi zo Salerna alebo z Kalábrie. Neapolskí odišli na nákladných autách smetiarov, predvoj sa utáboril v Marane a v Qualiane. Veľké udalosti sa chystajú, Giovanni, veľké.“
Veľké udalosti? Giovanni o tom nič nevedel, vyzeral otrávený, prestrašený, nič nechápal. Lillino však pred cestou na stanicu zašiel aj do Marana. Pravdupovediac, šiel ta so synom baróna Viglienu, všemožne sa uchádzal o jeho priazeň, až sa stal v istom zmysle jeho služobníkom. Mladý Vigliena mal medzi fašistami mnoho priateľov a v ten večer - bol to jeden z jeho zvyčajných rozmarov - chcel pozdraviť najmä jedného z nich, ktorý mal byť akýmsi šéfom či veliteľom, aby sa od neho dozvedel, ako povedal na ospravedlnenie takejto pochabej výstrednosti, nejaké podrobnosti o ich výprave. V skutočnosti mu však šlo len o jediné: blysnúť sa pred ním, popýšiť sa, čo aj skape od závisti, novým autom, kúpil si ho ani nie pred týždňom. Aj za moju krv, za moje biedne peniaze, vravel si v duchu Lillino, zatiaľ čo Mimi Vigliena uháňal do Marana na plný plyn, akoby sa bál, že nepríde včas. Hukotu motora podchvíľou odpovedal z polí zúrivý brechot, zvečerievalo sa a na modrastej oblohe nad obzorom sa už ligotala hviezda. Ale predtým pršalo a Mimi Vigliena mohol ísť veru trochu opatrnejšie po šmykľavej ceste, veď ani nebol ktovieaký šofér. Ešte to by tak teraz chýbalo, aby niekde havarovali!
Ozbrojení fašisti sa poukrývali za mestečkom, pod stromami, za kríkmi, a kto nepoznal heslo, nemohol ďalej. Mimi Vigliena ho nepoznal, ani Lillino, to bolo naozaj posledné, čo by ho mohlo zaujímať pri všetkých svojich trampotách (ešte šťastie, že Giovanni pricestuje neskôr). A tak sa nedostali ďalej, Mimi Vigliena sa pokúšal čosi vysvetľovať, opakoval priateľovo meno, akoby mohlo nahradiť heslo, ale mládenci ho prerušili vyslovene drsným spôsobom. Pokyny boli jasné, a oni nemali s nikým o čom debatovať, len slepo plnili rozkazy veliteľov. Museli sa teda vrátiť do Neapola, a nič sa nedozvedeli, ale i tak ich do krajnosti rozrušila tlmená vrava v kroví, pod stromami (končeky cigariet žiarili ako svätojánske mušky) a Lillina, ktorý tu na chvíľu zabudol na svoje problémy, ovládla na okamih clivá túžba zostať tu, medzi čiernymi košeľami, pripravený spolu s nimi slúžiť vlasti a na Mussoliniho výzvu vyraziť na Rím: akí boli tí mládenci hrdí a sebaistí, plní viery a ideálov, zatiaľ čo on, vojak - a teda vedel dobre, čo znamená slúžiť Vlasti - sa oddával hre tesne pripútaný k barónovi Viglienovi. Ešte že je tu Giovanni, konečne zareagoval na jeho výzvu.
Giovanni prišiel načas, ale možno aj preto, že sa naľakal nečakaného zhluku toľkých fašistov, hneď mal podozrievavý výraz a len čo vyšli zo stanice, zaraz chcel vedieť, prečo ho brat tým záhadným listom zavolal do Neapola. Netuší to? Lillino sa vyhýbavo usmial a začal sa vypytovať na príbuzných, odkladajúc akékoľvek vysvetlenie, veď sa o tom pokojne porozprávajú zajtra, majú pred sebou voľný sviatočný deň, môžu sa zhovárať do sýtosti. Dohodli sa, že sa stretnú priamo pred penziónom, v uličke Teatro Nuovo. Giovanni bol ustatý a zdalo sa, že túži len po tom, aby sa mohol zavrieť v hoteli; podvedome možno aj tušil pravý dôvod tohto stretnutia, ale radšej ho, tak trochu zbabelo, ignoroval, načo sa dopredu zbytočne znepokojovať. A potom, vraj sa chystajú veľké veci. Čo tým chcel Lillino povedať?
Keď nasledujúce ráno vychádzal Giovanni Manzo z hotela, zbadal hlúčiky Neapolčanov pozorne čítajúcich oznamy povylepované na múroch; pristúpil k jednému z nich a dozvedel sa, že „camerati“ fašisti boli povolaní do zbrane a obyvatelia mesta majú zachovať pokoj. „Od dnešného rána je pre neapolský fašis-
