BARLOW, JAMESPARNÍK
(Liner)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1982
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (411)
preklad Adela Böhmerová
doslov Ján Vilikovský
prebal Emil Bačík
1. vydanie, 40.000 výtlačkov
13-72-017-82
beletria, román
456 s., slovenčina
hmotnosť: 512 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,20 € darované THCK
*zlaci*
Anglický spisovateľ James Barlow (1921 -1973) pochádza z Birminghamu, cez vojnu slúžil ako delostrelecký inštruktor, potom sa liečil na tuberkulózu a od skončenia vojny až do smrti sa venoval predovšetkým literatúre. Jeho román Parník (1970) je z rodu tzv. tematických románov. Barlow v ňom opisuje pestrú spoločnosť na zaoceánskom parníku počas pokojnej plavby i za tropickej búrky. Okrem cestujúcich najrozličnejšieho veku, záujmov a povolania je na palube posádka: dôstojníci, stewardi, strojníci, lekári a zdravotné sestry, kabaretné speváčky a tanečnice, ale i gigolovia a gangstri - autor ich strhujúco a presvedčivo ukazuje pri plnení každodenných povinností aj pri zábave. Nepíše však len o kratochvíli cestujúcich a o dennom programe posádky, ale aj o bežných starostiach a trampotách, o osobných problémoch a vnútorných krízach jednotlivcov. V centre románu však stojí sama loď, a tak sa poučíme rovnako o technike navigácie ako o obchodnej a administratívnej stránke námornej plavby. Barlowova kniha, určená širokej čitateľskej verejnosti, má teda svoju nespornú poznávaciu hodnotu - zábavnou formou sprostredkúva poznatky, ktoré môžu byť fascinujúce najma pre vnútrozemca, a súčasne podáva kritický obraz situácie v námornej plavbe.
Žena z Darwinu mala na sebe ďalšie dvojdielne plavky. Tieto boli tmavomodré, ale ako pohybovala bokmi, zdalo sa, že hrajú dúhovými farbami. Bola bosá. Marion, možno nelogicky, pokladala za vulgárne, aby žena žehlila takto vystrojená. Kožu mala tmavú od slnka a Marion sa zdalo, že cíti pach ľudského mäsa a potu.
Nehovorila nič, ale žena ju pozdravila: „Ahojte.“ Marion začala žehliť a bola ticho, pričom jej mlčanie bolo pohŕdavé: tie malé deti, ponevierajúce sa po palube, špinavé, s lepkavými ústami, nešťastné a uslzené, bledé od nedostatočného spánku...
Po chvíli žehlička, s ktorou Marion žehlila, buchla a vyleteli z nej modré iskry. Vypálila sa.
„Nejdete ju opraviť?“ spýtala sa žena z Darwinu.
„Neviem ako,“ vyľakane sa priznala Marion, ale radšej si mala zahryznúť do jazyka, než poskytnúť možnosť prevahy tejto trúfalej mladšej žene, ktorá sa toho bez váhania chytila.
„Vy pomovia ste všetci rovnakí,“ vyhlásila, nie celkom zlomyseľne, ale zato ostro, tvrdiac čosi, čo sama pokladala za pravdivé. „Alebo sa bojíte, že vás to kopne?“
To už bola dosť veľká urážka a Marion červená v tvári namietla: „Malo by sa to opraviť poriadne, a nie na austrálsky spôsob.“
Mladá žena mala ostrý jazyk, no prv ako stihla prehovoriť, buchla i jej žehlička.
„Nikdy ani chvíľku nudy,“ poznamenala bodro.
„Teraz si robte, čo chcete,“ chladne povedala Marion.
Žena jej odvrkla: „Stavím sa, že vy by ste nevedeli opraviť ani defekt.“
„Ani to nepotrebujem,“ povedala Marion. „Môj manžel nekupuje staré lacné autá.“
„Vy jeden privandrovalec nafúkaný!“ skríkla mladšia žena. „Môj manžel má dvadsaťtisíc dolárov ročne. Má pod sebou sedemdesiat ľudí
Ale Marion už bola vonku, a hoci to počula, žena zo Severného teritória si nemohla byť istá, či to počula, takže Marion vyšla zo šarvátky víťazne. Uvedomovala si však, že mala ťastie, lebo najpozoruhodnejšou črtou tejto predvádzajúcej sa mladej ženy bolo to, že sa nezastavila pred ničím.
Porozprávala o tom Mikeovi.
„Ach, tá štetka,“ povedal uznanlivo. „Videl som ju, ako ukazuje ten svoj zadok. Myslel som na to, že ju doň kopnem.“
Manželom tej ženy bol nízky šľachovitý muž so svetlými vlasmi, ktoré zvýrazňovali jeho spálenú ružovú pokožku. Ťažko si ho bolo predstaviť, ako zápasí s byvolom.
Mike ho na druhé ráno videl na palube. Prechádzal sa veľmi pomaly, prispôsobujúc sa krokom Čmelky, len tak, aby mu ušiel čas, a zbadal lovca, ako so zápalom súťaží v hode krúžkom na kolík. Zopár starých mužov, ktorí toho chlapa poznali, z času na čas naňho žartovne zavolali. Muž z Darwinu si občas pocvičil rukami, akoby okolo neho zúrila fujavica. Mikea to rozčuľovalo, lebo to malo starým mužom ukázať, že ten človek je zvyknutý na vyššie teploty. Prečo si nedá pulóver, zlomyseľne si pomyslel Mike, keď mu je tak zima? Mike bol v Alice Springs a v Darwine a nesporne tam bolo teplo, ale sotva teplejšie ako dnes, a rozhodne nie tak vlhko. Podobne ako jeho žena, aj on sa teraz predvádzal, lenže mal na to zvláštny, mlčanlivý spôsob. Prehovoril zriedkakedy, a už vôbec nie, ak mohol to, čo chcel povedať, vyjadriť gestom.
Mike sa teda pomaly prechádzal, takmer sa šuchtal, lebo Čmelka chodila tak pomaly. Trvalo im päť minút, kým sa dostali na druhý koniec Promenádnej paluby.
Dvaja námorníci a dôstojník tam dumali nad nehybnosťou cínového výložníka a záchranného člna, ktoré odolávali ich práci s kyslíkovo-acetylénovými horákmi a kladivami.
Pokračovali v práci až dovtedy, kým sa výložník trošičku nepohol.
„Pre nás to nie je veľmi povzbudivé!“ povedal starý muž Mikeovi. „Všimli ste si dno toho záchranného člna?“
Mike si ho nevšimol. Teraz sa naň pozeral a videl, že biela farba zakrýva akúsi opravu.
