PRATOLINI, VASCOPRÍBEHY CHUDOBNÝCH MILENCOV
(Cronache di poveri amanti)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1981
edícia Retro (6)
preklad Ľudmila Peterajová
obálka Ján Krížik, Ladislav Borodáč
2. vydanie, 50.000 výtlačkov
13-72-046-81
beletria, román
312 s., slovenčina
hmotnosť: 271 g
mäkká väzba
stav: veľmi dobrý
0,10 € darované THCK
*zlaci*
Vasco Pratolini (nar. 19. októbra 1913 vo Florencii) je okrem iného autorom diel: Štvrť chudobných (1945), Príbehy chudobných milencov (1947), Hrdina našich čias (1949), Dievčatá zo San Frediana (1950), troch kníh poviedok, ďalej románu Mettello (1955) — prvej časti trilógie Talianska história — za toto vrcholné dielo bol odmenený najvýznamnejšou talianskou literárnou cenou Viareggia. Románová kronika Príbehy chudobných milencov vyšla v Taliansku viac ako desať ráz a bola preložená do pätnástich jazykov. I v tomto románe uvádza autor čitateľa do prostredia chudobnej florentskej štvrte, ktorej obyvatelia prežívajú jedno z najťažších období v histórii Talianska —tragické roky 1925—26, keď po smutne preslávenom Pochode na Rím prichádza k moci fašizmus. Jednotlivé príbehy vytvárajú celistvý dejový prúd, vyvolávajú presvedčivú atmosféru a vykresľujú charaktery prostých hrdinov. Je v nich láska štyroch pekných dievčat, ktoré v ulici del Corno volajú Anjelmi Strážcami, láska nežná i drsná, náruživá i kúpená za peniaze, zvrátenosť zostarnutej a nevládnej Panej, ktorá svojimi intrigami ovláda a tyranizuje obyvateľov uličky, vražda statočného kováča Macista, surový útok na Alberta, ktorý podľahne zraneniu v nemocnici, i uväznenie komunistu Uga. Život napokon presvedčí aj drobných ľudí, čo zo strachu či neuvedomelosti „nechceli vedieť", aká je skutočnosť a že prevratné udalosti politického charakteru v Taliansku a vo svete sa týkajú každého z nich.
Predavač zeleniny a ovocia Ugo najradšej chodieva so svojím vozíkom na dve miesta. Zavčas ráno preberie tovar od veľkoobchodníkov na tržisku SanťAmbrogio, naloží zeleninu a pohne sa smerom k ľudovým štvrtiam Affrico a Madonnone. Popoludní sa venuje ovociu, ktoré predáva v Cure. Ugo je na svete sám a zarobí dosť, aby sa najedol, vypil si a hovel svojim chúťkam. V peňaženke má vždy odloženú nejakú väčšiu bankovku: jeho imanie sa pohybuje medzi troma až piatimi tisícami lír. Leto je výhodné obdobie pre tento druh obchodovania. Ovocia je dosť, nechcú ho nechať hniť v skladoch. V popoludňajších hodinách sú obchodníci nútení rozpredať ho drobným predavačom, ktorí ho rozvezú vozíkmi až do okrajových štvrtí a dobre si zarobia.
Ugo je spotený a spokojný s dnešným dňom. Dnes sa zastavil na rohu ulice Gioberti a zakrátko rozpredal svoj metrák tekvíc, baklažánov, fazúľ a trpkastých paradajok. Popoludní pred závodmi Berta sa zbavil celého vozíka marhúľ a maslových broskýň, ktoré musel predať pod cenu o desať až pätnásť centesimov na kilo vinou miestnych záhradníkov.
V Cure stratil Ugo oddanú zákazníčku: Milenu, ktorá teraz nakupuje na ulici dei Neri a potom odchádza domov variť večeru. Posledné dve hodiny podvečer býva Alfredo v obchode sám. Spočítava pokladnicu a spokojne sa usmieva nad tým, ako Milena starostlivo rozdeľuje drobné mince do jednotlivých oddelení. Potom stiahne roletu a sadne na električku: príde domov práve včas k horúcej polievke. Dnes večer Milena pri električke stretla Uga, tlačiaceho do mesta vozík. Zistila, že zabudla na ovocie. Ugo jej rád prenechal polovicu marhúľ, ktoré mal odložené pre Máriu.
Ugo prešiel cez mesto v košeli, so zapálenou cigaretou. Zastavil sa na štvrť litra vína vo vinárni na ulici San Gallo. Do ulice del Corno vkročil s áriou o víťaznom toreadorovi. Všetci v ulici už vedia, že Carmen je Mária Carresiová. Ale „zbor“ sa mu neozval. Clorinda, vracajúca sa z požehnania, sa naňho nepochopiteľne významne pozrela. A Staderini, ktorý si vyniesol prácu na ulicu, pri pozdrave zas významne zažmurkal. akoby ho chcel upozorniť na nebezpečenstvo. Sprvu sa Ugo nazdal, že ho hľadala polícia. V minulých dňoch boli u niektorých súdruhov prehliadky a voľakto mu bol povedal, že toho malého zhrbeného súdruha zaistili. Ugo spomalil chôdzu a zadržiaval vozík, ale keď uvidel Macista, ktorý stál vo dveráeh vyhne a mydlil si ruky, vtiahol vozík pokojne dnu. Maciste ho prijal chladne. No uňho to nie je nič mimoriadne, je nevravnej povahy. Ugo sa zahanbil pre svoj strach; uložil vozík ako obyčajne do kúta oproti ohnisku a chystal sa odísť.
„Počkaj,“ oslovil ho Maciste. „Musím ti niečo povedať.“ Oplákol si ruky a tvár, sklonený nad vedrom plným vody, a utrel sa uterákom, prehodeným cez plecia: vodu vylial doprostred ulice. Vrátil sa s prázdnym vedrom a povedal: „Dnes bola u Carresiovcov zvada zo žiarlivosti. Mária sa musela dať ošetriť na prvej pomoci.“
Ugo si obliekal sako: zarazil sa a jeden rukáv mu ostal visieť. „Prečo? Vari ju Beppino zbil?“
Maciste zrazu stratil trpezlivosť. Položil vedro na zem — jeho mohutná postava sa ťažko zohýbala — vystrel sa a založil si ruky. Zachmúrene povedal: „Čo si spadol z neba ?“ Nedbal, že jeho mocný hlas môže počuť celá ulica. „Každý už vie, že máš s Máriou pletky. Mária je teraz doma a má oviazanú hlavu. Beppino sa od rána nevrátil. Čo chceš robiť?“
Ugo si sadol na jedno koleso vozíka, sklonil hlavu a mädlil si ruky. Povedal: „Veď nie sú žiadne dôkazy. Mária nebude decko a nevytára mu nič.“
Maciste ešte vždy stál; vyzeral ako Samson očakávajúci odsúdenca na lešení pod gilotínou. Rozhovor bol dlhý a obaja sa nehýbali zo svojich miest. Ugo sa snažil Macistovi vysvetliť, ako sa veci vyvíjali, a začal od ranných stretnutí v kuchyni: „Mária je pekné dievča a s Beppinom sa nedá žiť.“ Ugo neurobil predsa nič iné, iba odtrhol zrelú hrušku. Pred pätnástimi dňami sa zišli v hoteli na ulici delľ Amorino, v tom istom, kde aj Nesi zaviedol Auroru.
Maciste je vysoký a mohutný ako Samson a neveľmi pružný v myslení. Ale je prísny sudca a moralista. Je akoby z „iných čias“: ale takí ľudia sa nájdu v každej dobe. Ich zásluhou svet ešte beží vo svojich koľajach. Nechal Uga, aby skončil svoje rozprávanie. „Choď zavrieť bránu,“ povedal. „Beppino by sa mohol vrátiť a zbadať ťa prv, ako si rozvážíš, čo urobíš.“ Chce však hovoriť s Ugom za zavretými dverami. „No? Čo chceš robiť?“ opakuje.
Ugo je mladík, ktorý sa spolieha na svoje inštinkty. Koná podľa citových výbuchov a popudov a je vždy presvedčený, že má pravdu. Odpovedá: „Ráno som tu nebol. Môžem predstierať, že o ničom neviem.
...............................................................................................................................................................
...posledná veta...
Potom sa mu zdalo, že spravil hlúposť ako malý chlapec.
