NAŁKOWSKA, ZOFIAĽÚBOSŤ TERÉZIE HENNERTOVEJ
(Romans Teresy Hennert)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1961
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (139)
preklad a doslov Rudolf Turňa
obálka Jozef Baláž
1. vydanie, 50.000 výtlačkov
beletria, román, literatúra poľská,
180 s., slovenčina
hmotnosť: 229 g
tvrdá väzba s prebalom
Literárne dielo vynikajúcej poľskej spisovateľky Zofie Nalkowskej si dávnejšie našlo cestu k slovenským čitateľom. Viaceré z jej prozaických prác už vyšli v slovenskom preklade. Našim čitateľom utkveli trvanlivo v pamäti predovšetkým tri diela: romány Ženy a Hranica a otriasajúci protifašistický umelecký dokument M e d a i l ó n y.
O svojej staršej tvorbe — z obdobia pred prvou svetovou vojnou — Nalkowska sa vyjadrila pri istej
príležitosti: „V svojich knižkách som písala o ľúbosti, lebo som bola presvedčená, že každý človek má na ňu právo. Písala som aj o umení, o kráse filozofického myslenia ... To všetko sa zmenilo, keď vypukla vojna. Svet sa zakolísal v základoch. Vtedy som poznala, čím môže byť jeden človek druhému, akí sú ľudia. Uvidela som čosi, čo som dovtedy nepoznala — ľudskú bolesť. Moje nové knižky sú iné — temer akoby ich písal niekto iný.“ Medzi prvé knižky Zofie Nalkowskej, napísané z hľadiska autorkinho nového, hlbšieho poznania, patrí aj Ľúbosť Terézie Hennertovej.
Nejde o to, že by v jej poprevratovej tvorbe, a teda aj v Ľúbosti Terézie Hennertovej, neboli autorkine obľúbené témy: ľúbosť, umenie, filozofia, ale všetko to vidí teraz autorka v omnoho zložitejších spoločenských a nielen psychologických súvislostiach. Nalkowskej román Ľúbosť Terézie Hennertovej je už nielen románom o ľúbosti, ale aj analýzou, obrazom, kritickým hodnotením prvých rokov samostatného Poľska po prvej svetovej vojne. Dnešného čitateľa prekvapuje bohatstvom a trefnosťou pozorovaní o buržoáznom Poľsku. Zvlášť plasticky sa autorke podarilo vykresliť nálady, panujúce v armáde buržoázneho Poľska.
Popri týchto základných vlastnostiach, pre ktoré je dnes román Ľúbosť Terézie Hennertovej už klasickým dielom poľskej literatúry, slovenskí čitatelia môžu v tomto diele obdivovať celý rad dalších stránok, charakteristických pre Nalkowskej umeleckú tvár.
Baša sa čudovala, že ju direktor nemal času prijať ani na druhý ani v nasledujúcich dňoch.
Pani Bielska toho dňa pracovala horšie než obyčajne, pracovala s námahou, jej unavená tvár bola pokrytá chorobným rumencom. Pred raňajkami sa Baši ponosovala na ťažký vojenský život. Dôstojník musí byť všade, musí udržiavať styky, musí sa zúčastňovať slávnostných obedov, sjazdov, slávností, musí prispievať na rozmanité zbierky, ustavičné zbierky, musí slušne vyzerať, aby neohrozil prestíž armády. Ale skade na to všetko hrať. skade?
Majorovci museli naposledy predať mahagónovú toaletu, na ktorú pani Bielska nemohla zabudnúť. V každej zásuvke bolo toľko priehradiek, že má teraz všetko v neporiadku, nemá si kde poukladať všetky drobnosti. Na doske a na ráme boli inkrustácie, zrkadlo bolo pozdĺžne, nohy ťažké a pekne ohnuté. Ak sa dobre pamätá, česávala sa pred ňou ešte jej matka. — Teraz sú staré veci v móde, prirodzene ich ochotne kupujú, ba i dobre za ne platia.
Pani Bielska zapíjala čajom prášok proti migréne. Mala červené oči a ruky sa jej chveli, keď bezradne prekladala listiny po písacom stole.
Krátko pred odchodom z úradu vyhľadala Bašu Alžbeta, aby ju ponúkla bonbónmi. Celú krabicu jej priniesol do kancelárie ten zábavný Niemeński.
Hovorila Baši s výsmechom, že ju požiadal o ruku. — Veru! Má dosť času na tie hlúposti. Ešte jej povedala, že teraz hrá na burze, a tým zarába viac než prácou v úrade.
— Pôjdeme spolu, lebo nechcem, aby ma zas odprevádzal. Dnes na mňa niekto čaká — môj nový objav, uvidíš!
Baša ho už poznala z videnia — smiešneho, tlstého a starého poručíka Gondzilla. Neverila ani trochu, že by sa Ale naozaj páčil.
Na ulici pred úradom, ba aj na schodoch často postávali cudzí muži, milenci alebo snúbenci tu zamestnaných dievčat. Zvítavali sa veselo, s kolegiálnou nenútenosťou, ktorú vytvára v ženách nezávislosť, život bez domácnosti a povinností.
Omski neprichádzal po Bašu nikdy. Považovala to u neho za doklad jemnosti a úcty.
Na Alžbetu naozaj zasa čakal Gondzill. Upadla do bláznivej veselosti, keď uvidela tú postavu Sancha Panzu na záletoch.
Ale predsa nebola celkom ukrutná.
— Otec sa na vás sťažuje, — povedala mu, roztvárajúc malý dáždnik na hrubej palici, lebo začali padať prvé dažďové kvapky. — Čo sa vykrúcate. Predsa ide o čas. Každučký deň — môže znamenať niekoľkotisícové straty... Vy ste zrejme bohatý, keď si to môžete dovoliť...
Bola prekrásna, postavou, pohybmi, oblečením priam spievala. Jej uzučké topánočky sa mihali po chodníku, ktorý rýchlo černel... od dažďa ...
— Ani u Bielskeho ste ešte nič nedosiahli, všakže?
Pravdaže, už mu dva razy platil večeru a dokonale pripravil pôdu.
— Pôdu, — usmiala sa Alžbeta, — pôda je vždy pripravená, ale treba rýchlejšie konať.
— A Omski, — začal Gondzill, ale opäť ho prerušila.
— O Omskom viem aj sama. To je hlupák ...
Zastavovala sa pred výkladmi obchodov, chránená dáždnikom, zatiaľ čo sa Gondzillovi lialo za golier. Obzerala si vystavené šaty, blúzky, kostýmy. Našpuľovala ústa a hovorila čo najprieberčivejšie: — Svinstvo.
Pred zlatníckym výkladom povedala: — Aha, to je tá sponka, čo sa mi páči: jeden pekný kamienok a viac nič. Ak s otcom dobre zarobíte, musíte mi ju spoločne kúpiť do daru . . .
Baša išla z úradu na obed — ako obyčajne sama. V reš-
