OATES, JOYCE CAROLHORKÉ AKO MOJE SRDCE
(Because It Is Bitter, and Beacuse It Is My Heart)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1994
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (558)
preklad Viktor Krupa
prebal Gabriel Štrba ml.
1. vydanie
ISBN 80-220-0520-7
beletria, román
288 s., slovenčina
hmotnosť: 412 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý
0,50 € darované THCK
*zlaci*
Román Horké ako moje srdce je krehkým príbehom o nenaplnenej mladistvej láske plnej úzkosti.
Mladučká Iris Courtneyová vyrastá v priemyselnom mestečku Hammond na severe Spojených štátov. Ľahtikársky Irisin otec neprestajne vyhráva a prehráva v stávkach na dostihoch a pôvabná Irisina matka Persia napokon odmietne podliehal riskantnému čaru Duka Courtneyho. Požiada o rozvod. Pokoj však nenájde ani v náručiach milencov, ani na dne pohárika. Dospievajúca Iris sa čoraz väčšmi uzatvára do seba a oddáva sa sneniu. Nevysvetliteľne ju priťahuje štíhly čierny chlapec s prezývkou Smoliar. Táto jej nejasná, ale vrúcna túžba napokon privodí tragickú udalosť, ktorá spečatí Smoliarov osud a zvláštnym spôsobom ho naveky spoji s osudom Iris. Jej mladistvá láska, nenaplnená a rozjatrená, možno práve preto zostáva najhlbším citom jej života.
Obraz malého mestečka Hammond s jeho zanedbanými uličkami, zadnými dvormi plnými buriny a špinavou riekou je na míle vzdialený „americkému snu“, ale je autentický a hlboko presvedčivý. Iris, jej matka Persia, Irisin strýko fotograf Lesley i Smoliar, pátrajú po zmysle života, presvedčení, že je nim láska... Spolu s nimi si kladieme otázky, na ktoré si niekedy nemáme odvahu odpovedal, a vzrušene vnímame nevšednú poéziu mihotavých obrazov plných farieb a pachov, poéziu pulzujúcu tlkotom živého ľudského srdca.
OBRAD
Aj ona je odsúdená. Je naša. Je to spojivo medzi nami, ktoré sa nikdy nepretrhne — ale ja som ho prerušila, — vzdorovito a víťazoslávne si pomyslí Iris Courtneyová.
Odišla preč, odišla z Hammondu... už sa tam nikdy nevráti, iba na návštevu.
Po prvé, už tam nemá domov. Nemá tam miesto, dom, ku ktorému by ju viazalo niečo hmatateľnejšie ako pamäť. Takto je to ľahšie.
A tak, keď sa jej milo roztržitý doktor Savage raz predvečer, v novembri roku 1962 opýta, Slečna Coreyová, cestujete domov na sviatok vďakyvzdania? — Iris Courtneyová sa zdvorilo usmeje: — Ja som doma tu v Syracuse, doktor Savage. A nevolám sa Coreyová.
V novembri 1962 má Iris Courtneyová dvadsať rokov, dvadsať rokov a šesť mesiacov, býva sama v malom, skromne zariadenom, ale vcelku čistom a útulnom byte v nájomnom dome v blízkosti ošarpaného konca South Salina Street v meste Syracuse v štáte New York. Mesačne piati za byt tridsať dolárov, vrátane inkasa. Študuje v treťom ročníku na Syracuskej univerzite a vyhovuje jej, že býva sama, bezmála dva kilometre od univerzity v dome z červených tehál, kedysi súkromnom dome, obývanom hlavne študentmi. Prvý ročník Iris trpela, lebo bývala v univerzitnom internáte s inými prvoročiačkami a cítila sa medzi nimi nesvoja, ako dospelá žena. Už sa zmierila s osudom nenápadnej, utiahnutej študentky, ktorá si môže dovoliť bývanie len mimo univerzity a ktorá si musí prilepšovať štipendium prácou, neraz platenou horšie ako zle. Patrí k tým triezvym, usilovným, sebaistým mladým ľudom, ktorí napriek svojmu skutočnému veku nikdy nepôsobia nápadne mladistvým dojmom.
V Irisiných hustých kučeravých vlasoch, teraz ostrihaných nakrátko — vzadu jej siahajú ledva po krk — je kde-tu striebro. Čelo jej brázdia jemné, takmer neviditeľné vrásky, ba aj pehy jej rýchlo miznú, ako spomienky na detstvo. Tvár má hladkú, ale výrazne tvarovanú, s vyčnievajúcimi lícnymi kosťami, úzkym, vysokým čelom, ale je to krásna tvár... aspoň Iris si to myslí, veď to počula už toľko ráz.
Nikdy sa namiesto odpovede neusmiala. A načo je mi krása?
Pery sa jej ani nepohnú. A načo bola krása... jej?
A predsa sa Iris cíti v Syracuse dobre. Zväčša.
Je rada, že býva sama vo vlastnej izbe na najvyššom poschodí trojpodlažného tehlového domu na South Salina Street... Je rada, že študuje na tejto univerzite, kde sústavne dosahuje výborné známky a kde ako študentka nižších ročníkov pracuje ako pomocná vedecká sila u váženého Byrona Savagea na katedre dejín umenia, vydavateľa časopisu Umenie a estetika... je rada, že sa presťahovala do päťnásobne väčšieho a ľudnatejšieho mesta ako Hammond, ktorý je však vzdialený najviac ak dve hodiny cesty autom. A predsa sa obidve mestá od seba tak líšia, navonok ruchom, ale aj úrovňou kultúrneho života, ako keby boli od seba vzdialené tisíce kilometrov. Vtipkuje, že tu vonia odlišne aj vietor, čo fúka od Ontarijského jazera.
Možno sa Iris Courtneyovej vytratili z tváre stopy žiaľu či skôr ukrivdenosti... možno reaguje nervózne a keď sa jej niekto dotkne, rozvážne sa ovláda a maskuje svoju nervozitu... najpravdepodobnejšie si to sama ani neuvedomuje. Málokedy myslí na Persiinu smrť a nikdy o nej sama od seba nerozpráva.
Iris sa poučila, že zažiť niečo neznamená to isté ako pochopiť to, ani vedieť si to v plnom rozsahu zapamätať. A už vonkoncom nie o tom hovoriť.
A čo je to „fakt“, ktorým by sa to dalo vysvetliť? Práve ten „fakt“ si vyžaduje vysvetlenie.
Mala tridsaťosem rokov, keď zomrela.
On zmizol hned po pohrebe a nenechal jej nijakú adresu.
Poistená nebola. Dostala som účet takmer na osemtisíc dolárov. L. vybral z banky svoje úspory, ale zaumienila som si, že mu ich splatím.
Pripravujem sa na lásku. Už je na to čas.
..............................................................................................................................................................
...posledná veta...
"Myslíte, že budem vyzerať dobre?"
