SADOVEANU, MIHAILV ZNAMENÍ RAKA
(Zodia Cancerului sau Vremea Ducăi-Vodă )
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1960
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (133)
preklad a doslov Jindra Hušková
obálka Jozef Baláž
1. vydanie, 43.000 výtlačkov
beletria, román, história,
288 s., slovenčina
hmotnosť: 370 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,30 € darované THCK
*zlaci*
Rozsiahle dielo najvýznamnejšieho žijúceho spisovateľa spriateleného Rumunska (obsahuje 150 zväzkov!) je ustavične v stredobode pozornosti domáceho čitateľa a nachádza živú ozvenu i vo svete. Sadoveanov robustný epický talent, jeho nevšedný zmysel pre dramatičnosť príbehu, znásobovaný jemným, básnickým videním všetkého, čohokoľvek sa dotkne, mali sme dosiaľ možnosť obdivovať v troch prekladoch z jeho diela: v románoch Horalka a Mitrea Cocor a vo výbere z jeho poviedkárskej tvorby.
Mihail Sadoveanu (nar. roku 1880 v rodine moldavských roľníkov) vynikol pritom nielen románmi a poviedkami zo súčasného rumunského života, ale aj sériou historických románov. Medzi najčítanejšie z nich patria: Sokoli, Rod Soimărescovcov, Svadba princeznej Ruxandy, Bratia Jderovci, Biely prameň i V znamení Raka, z ktorých posledný pokladajú niektorí rumunskí kritici za jeho najvydarenejšie dielo historické.
Podkladom pre napísanie tohto románu bola Sadoveanovi stará kronika o jednom z najukrutnejších moldavských vladárov a o láske dvoch mladých ľudí, ktorých rozdelila priepasť znepriatelených rodov. Okolo tejto ľúbostnej zápletky rozvíja sa pred našimi očami široký obraz mravov a zvykov 17. storočia, obraz nešťastného Moldavska, gniaveného tureckými dobyvateľmi i domácimi zemepánmi. Rozprávačské umenie spisovateľovo uplatnilo sa tu v plnej miere. Akoby bol chcel čo najväčšmi zostať verný štýlu kronikárovmu, nezabieha nikde do opisnosti a lyrických odbočení, rozpráva triezvo, drží sa úzkostlivo deja - a výsledkom je dojímavá legenda, tragická, jemne snovaná povesť. Autor sa v nej zámerne vyhol konštrukcii moderného románu, jeho viackoľajnosti príbehov, záľube v odbočeniach a úvahách. Jeho reč je vyrovnaná a prísne organizovaná, no pritom aj tu nie bez onoho príznačného sadoveanovského lyrického podtónu, ktorý si tak neodvolateľne podmaňuje čitateľa.
Sadoveanov Alecu a Catrina pripomenú nám nevdojak dve nezabudnuteľné postavy svetovej drámy: Shakespearovho Romea a Júliu. Nie neprávom. I keď pod inou oblohou a v inch časoch, i keď nie v presnej obmene, ich dráma bola rovnaká. A v rumunskom rúchu, veríme, našli si tiež svojho zvrchovaného majstra.
Hlavné mesto Moldavska, jeho milost knieža Georgie Duca a jeho dvor
Jaši boli v tých časoch starým slávnym mestom. Keďže boli už vyše sto rokov hlavným mestom Moldavska, ich predmestia boli zaľudnené, v uliciach stred mesta vyrástli nové domy kupcov i bojarov a na kniežacom zámku obnovili baštu, strieľne a vojenské budovy. No i keď mesto vyrástlo a boli v ňom nádherné chrámy, zostalo mestom orientu. Podľa usporiadania a či skôr neusporiadania ulíc nedalo sa usudzovať, že by sa tu bolo stavalo podľa dákeho plánu. Každý Moldavan, ktorý sa tu usadil, a jedno, či to bol bojar alebo človek nevznešený, dal si zbudovať hospodárske staviská i dom skôr sekerou ako murárskou lyžicou a len podľa chvíľkovej fantázie. Ba Jasania mali obzvláštne potešenie, ak mohli otŕčať druhým svoje zadné múry alebo boky a vklinovať sa pomedzi ne. Domy, záhrady i dvory boli tu roztrúsené najrozmanitejším spôsobom a chodec mal veru čo robiť, ak nechcel zablúdiť v uliciach, uličkách i medzi nachýlenými cieňami, plotmi zo šášia i pováľanými plotmi z kolov, medzi rozbitými múrmi, smradľavými močariskami a mlákami vôkol studničiek, pričom ho na každom kroku sprevádzal urputný brechot a štekot psov. V susedstve kniežacieho zámku, postaveného z tehál a orhejského kameňa, čupili sa krivé drevnice, pokryté slamou alebo šašinou. Pred nejedným domčekom bol kvetinový záhon, no zámok povedľa bol pustý, omietka z neho opadávala a šindle a obločnice viseli z neho ako mŕtve krídla. Vznešené a chýrne mesto Jaši si navidomoči nezakladalo na čistote, splachovaní ani na zovňajšku: skôr naopak. A nechcelo ani klamať cudzincov, ktorí si potrpeli na prázdny lesk. Odpadky a mrciny povaľovali sa na všetkých nezastavaných miestach a vôkol nich ruvali sa psiská s bravmi. Medzi jašskými psami boli všetky druhy a fajty od výmyslu sveta, počínajúc veľkými ovčiakmi a končiac psím drobizgom. Ich bojovní sokovia ponášali sa zasa na akési degenerované kance: boli strašne vychrtnutí, no zato neuveriteľne vytrvalí. Jedni i druhí vykonávali vlastne v meste akúsi zdravotnú službu.
Vozy a karavány kupcov i pospolitého ľudu tiahli ako vlny tými nebezpečnými miestami, ktoré tu volali ulicami, a zastavovali sa na veľkom priestranstve pri Beilicu. Tam boli v dňoch nedele a sviatkov otvorené krčmy, húdli tam hudci, zavýjali slepí žobráci a mrzáci a kupci každej fajty mali tu rozložené krámy a trpezlivo čakali kupujúcich.
Veľké kláštory Golia, svätého Sávu, Troch biskupov i iné, menšie, uzatvárali sa do svojich štyroch múrov; pravoverní opáti spravovali kláštorské gazdovstvá, plné úľov, a odkladali zakaždým, čo patrilo Athosu, Rumélii a Jeruzalemu. Mnísi vyspevovali pod osvetlenými klenbami grécke chválospevy, knísali sa v laviciach a snívali o zázrakoch budúcnosti i o pozemských veciach dňa a hodiny.
Táto zmiešanina kláštorov, dvorcov, domčekov, sklepov, blata a voľného priestranstva rozprestierala sa od hornej ulice svätého Mikuláša Chudobného po Cacainu a Bahlui a až po kniežací zámok. Tam, v okolí zámku, bolo stredisko obchodu, mýta a krčiem. A na brehu Bahluia boli zasa zemnice Cigánov, mrzákov a muzikantov, ktoré sa tiahli až po veľký splav pri Frumoase, na hladine ktorého sa zrkadlili vidlice šibenice, postavenej v bodľačí pre zločincov. Cez Bahlui bolo vidno mosty na Repedeu, Hlinceu a Birnovu, vedúce ku kniežaciemu letohrádku v Sante. A na skale nad Frumoasou týčil sa nový kláštor s bielymi múrmi kaštieľa. Na druhej strane Bahluia, na západe, stál kláštor Galata. Za ním na severe boli vôkol Bačovej studne už vinohrady a hora Copou.
Tu vládol so žezlom a dvoma zástavami knieža Duca v čase svojej tretej vlády. Vedľa starobylého kostola svätého Mikuláša Bohatého, pochádzajúceho ešte z čias starého kniežaťa Štefana, týčila sa konča veľkej ulice brána s vežou a kaplnkou, ktorú strážili ozbrojení služobníci. Od veže sa tiahol štvorhranný múr s okrúhlymi opevnenými vežičkami
