HOTMAR, JOSEFPRIŠIEL SI ZOMRIEŤ
(Přišel jsi zemřít)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1986
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (470)
preklad Zemka Jaurová
doslov Ervín Pauliak
prebal Kamila Štanclová
1. vydanie, 14.000 výtlačkov
13-72-085-86
beletria, román
304 s., slovenčina
hmotnosť: 385 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý
0,20 € darované THCK
*zlaci*
Román Prišiel si zomrieť, ktorý ponúkame nášmu čitateľovi v slovenskom preklade, je ôsmou knihou z pera Josefa Hotmara, známeho českého publicistu a novinára. Josef Hotmar (nar. 8. októbra 1933) strávil viacero rokov v západnej Európe ako zahraničný korešpondent Československého rozhlasu, navštívil Afriku aj Áziu, čo mu poskytlo celú sériu námetov na napísanie cestopisov - Západ mýtov zbavený, Európa zvaná západná, Afrika prvej generácie, Krížom cez kontinenty, ďalej reportážnych poviedok V tieni neónov, knihy Rozhovory nad Seinou (vydal Slov. spisovateľ 1980) a reportážneho románu Tamtamy dunia. Svoj posledný román situoval do viacerých prostredí - najprv do Paríža, potom na Korziku a do Čadu v Afrike. Dejová línia, ktorá spája tieto miesta, tvorí osudy syna profesora Golda, politického emigranta z r. 1968. Otec ho odvezie viac-menej proti jeho vôli do Francúzska, kde sa obaja v krátkom čase stávajú bezmocnými figúrkami v hre emigrantských kruhov a špionážnych centier.
Dav pred bodákmi opatrne ustupuje, pretože legionári nevyzerajú, že by len nacvičovali na prehliadku. Velitelia zvierajú v rukách pištole veľmi kŕčovito. Idú, nezastávajú. Nie však rázne, ale sa vlečú. Plukovník Mason jačí na prefekta cez hlavy demonštrantov, aby okamžite roztvoril reťaz traktorov. Vo chvíli sa strhne panika o volanty, ale ulice sa trochu vyčistia, prejdú dvaja, traja a celé pätice mužov, vzduchom síce lietajú rajčiaky a miestne krásky pľujú s výbornou presnosťou, lenže sláva každodenná pomaly pohasína. Légia ostáva na bojisku jediným víťazom.
Plukovník sa priblíži k prefektovi, ktorý žiari vďačnosťou, a pozdraví vládcu mocného ostrova jediným slovom: „Srá-či!” Hneď potom odchádza organizovať pokračovanie.
Pevnosť nad ďalším prístavom obsadia pre istotu až v noci. V jedinej chvíli pokoja, pretože kolóna ešte trikrát zastala, vystúpila a rozobrala neumelé zátarasy z barelov, stromov, pichľavých krovísk a všakového svinstva, ktoré sa nedá umyť, takže si prinesú pamiatku do kasární.
Do tých horších medzi horšími.
Čaká ich pravý stredovek. Zatuchnuté a tmavé chodby. Miestnosti vyzerajú skôr ako cely aj s náležitým príslušenstvom. Ako za oných čias „bol raz jeden kráľ”, keď zbrojnošom patrilo všetko, čo súviselo s koniarňami, vrátane hnojiska.
Nepohodlie im vynahradzujú kráľovské výhľady z veternej hôrky. Cez smaragdové more zrána, plné ultramarínu napoludnie a dúhových farieb podvečer. Až tam, kde sa končia diaľavy a kýva na pozdrav Sardinia, ešte trocha doľava Elba a možno aj Apeniny. Zvykajú si na vzduch, ktorý ostrovania môžu rovno vyvážať. Užijú si každodenné starosti do sýtosti, preháňajúc telá aj ducha od pláží až po skaly. Znova ta a nazad. Stále v pokluse. „K zemi! Vztyk! Vpred!” Po cvičení chytro čistiť, prať, hladiť, zašívať, pretože hodina stráže sa neúprosne blíži.
Ostáva už len vyraziť.
K bráne, k muničáku, na baštu, bdelo aj v najväčšej poludňajšej horúčave, keď dokonca ani muchy nelietajú. Vo chvíli, keď more priženie studené prívaly, vo vetre zo všetkých svetových strán, ktorý vôbec neustáva, stále povieva, priam duje, takže ostáva iba držať krok, drkotať zubami a zbraň radšej veľmi nepritláčať, aby neostali stopy na koži, ktorá praská z nedostatku vody a z nadbytku soli. Keď smäd dosiahne vrchol a piť sa dá len po vystriedaní, máš ešte dve hodiny čakania pred sebou. V neustálom trápení.
Miestny lapiduch ošetruje iba venerické choroby, zápaly od tŕňov, očné katary, nič iné nepozná, a preto nelieči. Prechladnutie vyhlásil za chorobu detí. Takých neberie. Chrípka je vyhradená pre pánov na ministerstve. To nevidel. Zápal pľúc možno v zime, ale uprostred leta, keď turisti behajú po plážach nahí? To celkom vylučuje. Dávno k nemu nik nechodí, a tak doktor upadá do armaňakového opojenia hneď po raňajkách. Na poludnie už iba bľaboce. Vždy pri najnovších Hallydayových hitoch, čo znamená „nerušiť”.
Uštvaným, vyprahnutým a premrznutým ostáva pár hodín spánku, kým sa kolotoč zase roztočí. V opakovaní opakovaného. V čase, keď ani jedlo nie je radosť, ale nepríjemná povinnosť, pretože miestni kuchári prešli zrejme jednotným výcvikom v Porýní. Smažia, pečú a varia veselo, ale výsledok je hrozný „eintopf’, ktorý chutí pripáleninou a vyvoláva zažívacie poruchy ako na objednávku. Našťastie im prideľujú víno, nestojí síce zaveľa, piť sa však dá, je to aspoň dajaký zdroj guráže, keď zase jeden deň odišiel.
Piť a fajčiť ostáva vlastne jedinou radosťou. Vo chvíli, keď František vydal v plen škatuľku marihuany, ktorú mu podstrčila zrejme Jeannetta, stúpa v kurze u čaty, oslavovaný ako vykupiteľ. Na čele družstva - čata má teraz tri čeľadníky iba pre seba - aj s fľašou prepašovaného casanisu zaspávajú po mesiaci po prvý raz s úsmevom na tvári. Len kútiky úst trpko stiahnuté a občasný tik v očiach, pretože minulosť stále vzýva budúcnosť. Hoci náhodou vypočutou Vltavou, ktorú pražské rádio v tónoch donieslo až do mora.
...................................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Ešte vždy veria, že uniknú
