SCOTT, WALTERQUENTIN DURWARD
(Quentin Durward)
Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1958
Edícia svetových klasikov (90)
edícia Výber zo spisov Waltera Scotta (3)
preklad Viera Szathmáry-Vlčková
obálka František Muzika
1. vydanie, 6.220 výtlačkov
beletria, román, história,
580 s., slovenčina
hmotnosť: 533 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
1,50 € DAROVANÉ EGJAK
*zlaci*
Nesmierne plodný anglický básnik a románopisec Waller Scott (1771—1832), kým pre ostatné svoje romány čerpal látku zväčša zo škótskej minulosti i prítomnosti, svoj román Quentin Durward (vyšiel r. 1823) zasadzuje do rámca francúzskych dejín, a to do obdobia vlády kráľa Ľudovíta XI. v XV. storočí. Historickým podkladom diela je zavraždenie liégeskebo biskupa Guillaumom de la Marck, tzv. Diviakom z Ardennes, a v dôsledku toho dočasné zajatie kráľa Ľudovíta na brade Péronne vlastným vazalom, Karolom Burgundským, ktorý svojho bratanca Ľudovíta robil zodpovedným za túto vraždu. Do tohto historického rámca vkladá autor osud mladého škótskeho lučištníka z kráľovskej gardy, Quentina Durwarda, ktorý po vyničení svojho rodu v Škótsku nepriateľským kmeňom vyberie sa do Francúzska hľadať si šťastie a stáva sa námezdným vojakom. Náhodne zasahuje do vývoja udalostí a svojou bystrosťou, chrabrosťou a čestnosťou nielenže zachraňuje životy zverených mu ľudí, prestíž svojho pána, kráľa Ľudovíta, ba aj vojnovú situáciu vôbec, ale získava ešte i lásku a napokon aj ruku vznešenej vazalky Karola Burgundského, grófky Isabelly z Croye. Táto ľúbostná história vymyslených postáv je, pravda, len románovou náplňou, ktorá spolu so znamenitou kresbou vedľajších osôb, so živým opisovaním vojnových výprav, vtedajšieho spôsobu boja, vzbúr, krajín, hradov, dvorských zvyklostí a ceremónií, mestského i rytierskeho života, spôsobu vykonávania spravodlivosti nad vinnými aj nevinnými atď., autorovi pomáha ozrejmovať historické fakty a vytvárať pôsobivé prostredie na vykreslenie dvoch ústredných postáv: Ľudovíta XI. a jeho bratanca a vazala Karola Burgundského. Scott bol pre finančné príčiny nútený tvoriť veľmi rýchlo (za 18 rokov napísal zo 30 obsiahlych románov), takže mnohým z jeho diel by bola osožila revízia historických omylov a kontrola povahových kresieb. No i tak svedčia nielen o autorovej úžasnej plodnosti, o jeho obdivuhodných znalostiach historických, o jeho charakterizačnej schopnosti a rozprávačskej obratnosti, ale ukazujú i jeho postoj dobromyseľného, rozumného, nevášnivého komentátora dobrých i zlých ľudských stránok, jeho zmysel pre prírodu a pre široké historické dianie a lásku k človeku a k životu samému. A v tom — okrem poučenia v histórii — je jeho cena i pre dnešného čitateľa.
Predchádzajúca kapitola primerane svojmu titulu mala retrospektívny cieľ, aby čitateľovi umožnila plne pochopiť vzťahy medzi francúzskym kráľom a vojvodom Burgundským. Francúzsky kráľ, sčasti azda ovplyvňovaný vierou v astrológiu, ktorá sa mu javila priaznivá pre výsledok takého postupu, a ešte vo väčšej miere nepochybne vedomím vlastnej duševnej prevahy nad Karolom, pojal ono neobyčajné a v hocakých okolnostiach úplne nepochopiteľné rozhodnutie, že svoju osobu zverí na spoľahlivosť ľúteho a rozhorčeného nepriateľa — rozhodnutie tým prenáhlenejšie a nezodpovednejšie, že v oných búrlivých časoch bolo veľa rozličných príkladov toho, že zabezpečenie osobnej slobody, čo ako slávnostne zaručené, neprejavilo sa isté pre tých, pre ktorých ho vystavili. Vražda vojvodovho starého otca na montereauskom moste v prítomnosti Ľudovítovho otca a schôdzka, slávnostne dohovorená na dohodnutie mieru i amnestie, boli, pravda, hrozným precedentom v tom prípade, keby vojvoda bol náklonný dovolávať sa bo.
Ale Karolova povaha, hoci drsná, prudká, nerozvážna a neústupná, nebola — okrem v najvyššom vypätí vášne vierolomná ani nešľachetná, čo sú chyby, ktoré obyčajne prislúchajú chladnejším letorám. Neusiloval sa prejavovať kráľovi viac zdvorilosti, než výslovne vyžadovali zákony pohos-
tinstv; ale na druhej strane nedával najavo nijaký úmysel prestúpiť ich posvätné hranice.
Nasledujúceho rána po kráľovom príchode konala sa všeobecná prehliadka vojsk vojvodu Burgundského. Toto vojsko bolo také početné, také znamenité a tak dobre vyzbrojené, že vojvoda vari neľutoval možnosť ukázať ho svojmu veľkému súperovi. Hoci vyslovil nevyhnutnú poklonu vazala lénnemu pánovi vyhlásením, že tie čaty sú vlastne kráľove, a nie jeho vlastné, zvlnenie hornej pery a pyšný pohľad očí naznačovali presvedčenie, že slová, ktoré použil, sú prázdnou poklonou a že jeho skvelá armáda, ktorá je mu neobmedzene k dispozícii, je práve tak hotová pochodovať na Paríž ako ktorýmkoľvek iným smerom. Ľudovítovo pokorenie iste zväčšila i skutočnosť, že v tomto vojsku zazrel veľa zástav francúzskej šľachty nielen z Normandie a z Bretónska, ale aj z provincií bezprostredne podliehajúcich jeho moci, ktorá z rozličných príčin nespokojnosti sa pripojila k vojvodovi Burgundskému a stotožnila svoje ciele s jeho cieľmi.
Verný svojej povahe, Ľudovít si týchto nespokojencov naoko málo všímal, ale v skutočnosti uvažoval v duchu o rozličných prostriedkoch, ako by ich mohol odtrhnúť od burgundských zástav a prinávratiť ich svojim zástavám, a rozhodol sa, že nakáže Oliverovi a iným prostredníkom, aby tajne sondovali tých, ktorým pripisoval najväčšiu dôležitosť.
Sám sa usiloval horlivo, ale pritom obozretne si získať Priazeň vojvodových vysokých dôstojníkov a poradcov, používajúc na to zvyčajné prostriedky dôvernej a častej pozornosti, obratného lichotenia a štedrých darov; nie preto, ako zdôrazňoval, aby ich verné služby odlúdil ich vznešenému pánovi, ale aby oni svojou pomocou prispeli k zachovaniu mieru medzi Francúzskom a Burgundskom — čo je cieľ sám osebe znamenitý a zjavne prospešný pre blaho obidvoch krajín i vládnúcich tam panovníkov.
Pozornosť takého veľkého a múdreho kráľa už sama bola
POSLEDNÁ VETA:
jak v hrade Bracquemont brána gotická sa otvorila
a z potulného Škóta majiteľka roztomilá
spravila pána svojej krásy a súčasne grófa
