RUSSO, ENZOPRÍPAD MONTE CHRISTO / DIABLOVE UTORKY
(Il caso Montecristo - I martedi del diavolo)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1987
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (486)
preklad Stanislav Vallo
doslov František Hruška
prebal Marián Minarovič
1. vydanie, 25.000 výtlačkov
072-007-87 PMC
beletria, detektívky,
520 s., slovenčina
hmotnosť: 630 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: oddelená obálka od knižného bloku
0,10 € darované THCK
*zlaci*
Enzo Russo patrí k mladšej generácii talianskych spisovateľov. Narodil sa roku 1947 na Sicílii, vyštudoval práva, v súčasnosti žije v Miláne a pracuje v redakcii denníka Il Giorno. V prvom období svojej tvorby napísal niekoľko detektívok pre mladších čitateľov. Roku 1975 vydal román na hranici sci-fi Spis o Amerike č. 2. Prelomovým rokom pre jeho tvorbu je však rok 1976, keď vychádza Prípad Monte Christo. Russo sa vďaka nemu dostáva nielen na čelo autorov „detektívky po taliansky“ (il giallo alľitaliana), a aj na čelo rebríčka najčítanejších kníh, ale zároveň sa stáva jedným z najsľubnejších autorov tzv. spoločenského románu. Tieto nádeje sa potvrdzujú o rok neskôr, keď vychádza jeho ďalší úspešný román Brloh hranostajov. V oboch románoch, ktoré sa dostávajú slovenskému čitateľovi do rúk po prvý raz, je majstrovsky skĺbená detektívna zápletka s odvážnou sondou do výbušných pomerov ovládajúcich politický život súčasného Talianska.
Giuliana a Roberta zmocnili určité obavy. Armando bol ako omráčený, zdalo sa, že ho to celkom zničilo. Mal aj mierny srdcový záchvat, a potom sa zrazu uzatvoril do seba. Nebol to mládenec, ktorý by sa vedel biť ako lev, kliať, búchať po stole. Celkom pohasol, tak, tak. Pohasol. A premýšľal.
- Ejha!
— Áno, obávali sme sa, že postupne príde k sebe, spamätá sa a potom začne uvažovať. I keď bolo naozaj ťažké prísť na to, ako a čo sa vlastne v byte odohralo, nemožné to v podstate nebolo. Zvolali sme poradu, na ktorej som bol aj ja prítomný.
V tom čase už ani jeden z nás nechodil za ním do Regina Coeli. Ja som s tým takisto postupne... pomaly prestal... bol som zhnusený... zhnusený zo seba, z tých ostatných, zo všetkého, zo všetkého, čo sa stalo...
Raciti rázne prikývol, aby včas zastavil ďalší výlev.
Marcello Giussani vtedy povedal, že musíme ešte niečo urobiť, ak sa chceme cítiť celkom v bezpečí. Farbisto nám opísal trampoty, aké by nás mohli prikvačiť, keby sa vyšetrovanie z takých či onakých príčin obnovilo. Spomenul Armandovo preloženie do inej väznice, hoci nebolo celkom jasné, ako by to mohlo vyriešiť náš problém.
— A ďalej?
Od toho okamihu neviem nič isté, komisár. O niekoľko týždňov som sa dozvedel, že ho už preložili. Niečo mi sem-tam utrúsil Giuliano. Potom sme celkom prestali o tom hovoriť.
V podstate mi to vyhovovalo. Viete, zo začiatku som si sľuboval, že sa v lete vyberiem za ním. aby som ho trochu povzbudil, aby som videl, či sa z toho pozviechal, alebo ešte väčšmi upadol... Ale bojím sa, že nenašiel v sebe dosť síl na to, aby tú situáciu zvládol. Jednoducho ju nemal, nebol zvyknutý znášať utrpenie, ja som to vedel najlepšie, poznal som ho, ako poznám seba samého. Nikto ho nepoznal lepšie ako ja.
— Ale potom ste nešli, však?
— Nešiel.
— Pred koľkými rokmi sa toto všetko stalo?
Viem, kam mierite, pán komisár, a trochu vás predídem.
Armanda prepustili, už veru nesedí vo väzení v Caltanissette.
Kedy ho prepustili?
Pred niekoľkými mesiacmi. Presný dátum neviem.
A vzápätí začali prichádzať listy.
Nebola to otázka, ale Muccini prikývol. Teraz, keď plamene blkotali opäť živšie a oči sa medzitým prispôsobili tomuto osvetleniu, Raciti jasne videl pohyb jeho hlavy. Vzdychol si, pocítil únavu a zároveň ľahké pichnutie v žalúdku. V ten deň prvé. S prekvapením zistil, že je takmer deväť. Možno by bolo ešte predčasné odísť. Pristúpil ku kozubu, ktorý bol menší, ako odhadoval pri príchode.
Pán Muccini, zrejme ste neboli jediný, kto z vás štyroch pochopil, čo znamenajú anonymné listy, ktoré ste dostali.
Nie, nebol. Ale nikto na to neprišiel hneď v prvej chvíli. Ja som napríklad nič nepochopil až dovtedy, kým som sa nedozvedel, že podobný list dostali aj ostatní traja. Zišli sme sa, aby sme sa o tom pozhovárali, a vtedy vysvitlo, že Armando už nie je vo väzení... má také zvláštne meno, nijako si ho nemôžem zapamätať.
A to ste nevedeli, že ho majú prepustiť?
Jednoducho sme na to zabudli. A okrem toho... de Montero mi povedal, že ho prepustili niekoľko týždňov pred vypršaním trestu.
Raciti sa zhlboka niekoľko ráz za sebou nadýchol teplého vzduchu a spomenul si na Roberta de Montera, ktorý už pri ich prvom stretnutí vedel, čo je vo veci. Samozrejme, ani slovom sa mu o tom nezmienil. Jeho skutočnou úlohou bolo totiž niečo celkom iné ako to, čo mu predhadzovali pred oči; nemal autora anonymných listov odhaliť, ale nájsť. Nadišla chvíľa ďalšej zbytočnej otázky.
Viete, kde sa teraz nachádza Armando De Sanctis?
Nie, odvetil rýchlo starožitník. — Giussani dal všetko preveriť a dozvedeli sme sa len to, že hneď po prepustení nasadol na vlak do Ríma. Potom zmizol bez stopy.
Odpoveď, akú predpokladal. A mohol položiť aj ďalšiu otázku, ešte zbytočnejšiu, ako bola predchádzajúca. Mohol sa
