VOYNICH, ETHEL LILIANSTREČOK
(Gadfly)
Mladé letá, Bratislava, 1958
preklad Šarlota Barániková
ilustrácie M. Zezula
1. vydanie, 8.270 výtlačkov
56/VII-10
beletria, román
308 s., slovenčina
hmotnosť: 383 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal po krajoch mierne ošúchaný
0,20 € darované THCK
*zlaci*
Anglická spisovateľka Etel Lilian Vojničová-Bullová, autorka tohto skvelého románu, zavedie čitateľa na Apeninský polostrov, kde mu dá nazrieť do života smelého bojovníka za ľudské práva, do života plného vzrušujúcich romantických a dobrodružných príbehov. Pestrý dej a jedinečné umelecké obrazy priam očarujú aj najnáročnejšieho milovníka krásnej literatúry.
V prvej polovici minulého storočia, keď v rozdrobenom Taliansku, podriadenom rakúskej monarchii, vládli králi a princovia, keď ponížený národ, stonajúci v porobe a strašnej biede, stavia sa na odpor proti svojim utlačovateľom, zjavuje sa na scéne vtedajšieho verejného života hrdina Vojničovej románu Arthur Burton, ktorý neskôr vystupuje pod krycím menom „Strečok”.
Sympatický študent Arthur Burton, nadšený zástanca ľudskej spravodlivosti, slobody a osobnej nepodkúpnosti, vždy miloval krásu divokej prírody a rád sa započúval do melódie dravých horských riek a búrlivých vodopádov. Neobyčajne vyvinutý zmysel pre spravodlivosť i jeho nespokojný duch ho priam predurčil byť neohrozeným bojovníkom za krajšiu budúcnosť utláčaných. Podnecovaný mládeneckým zápalom, túžbami a plánmi oslobodiť taliansky národ spod cudzej nadvlády, stal sa členom tajnej organizácie so symbolickým názvom „Mladé Taliansko”.
Po mnohých trpkých sklamaniach, po odhalení a rozpadnutí organizácie a po prepustení z väzenia skrúšený Arthur opúšťa príbuzných i svoju veľkú lásku, pôbavnú Gemmu a zmizne za veľmi záhadných okolností.
Po trinástich rokoch ťažkého, ale pestrého dobrodružného života znova sa objavuje v Taliansku ako signor Felice Rivarez, ktorý satirickými šľahmi bičuje predstaviteľov vtedajšieho spoločenského poriadku a druhým životom žije ako tajomný „Strečok”.
„Strečkovo” vystupovanie v rôznych spoločenských kruhoch a na iných fórach verejného života vždy bolo zahalené rúškom romantických záhad, poď ktorým sa skrývala pravá revolučná činnosť neochvejného bojovníka za sociálnu spravodlivosť a slobodný život drobného ľudu.
Hoci životná púť tohto hrdinu bola neobyčajne tŕnistá — posiata mnohými sklamaniami a prenasledovaním takmer na každom kroku, nikdy, ani za najkrutejšieho mučenia, neklesal na duchu, nestrácal vedomie ľudskej dôstojnosti a vieru v konečné víťazstvo veľkého podujatia, ktorému zasvätil svoj život. Najväčšie šťastie videl v tom, že môže splniť svoju povinnosť voči vlasti a priateľom a byť obávaným protivníkom svojich nepriateľov.
Pre vieru vo víťazstvo spravodlivosti, pre nesmiernu statočnosť, vytrvalosť, vernosť a oddanosť bojovým tradíciám nezabudnuteľný „Strečok” získava sympatie a srdcia mnohých čitateľov. Román Strečok je jednou z najobľúbenejších kníh mladých i starších čitateľov v rôznych krajinách. Veď jej odvážny hrdina bol a je žiarivým príkladom šľachetnosti, statočnosti a húževnatosti mnohým význačným revolucionárom a bojovníkom za krajší zajtrajšok pracujúceho ľudu na celom svete.
„Strečok” hrdinsky zahynul, ale jeho spravodlivá vec, za ktorú tak udatne bojoval, víťazí.
Poľný súd zasadal v utorok ráno. Bola to len krátka a jednoduchá formalita: netrvala ani dvadsať minút. Naozaj nebolo prečo strácať čas: obhajobu nepovolili a jedinými svedkami boli zranený špiceľ, dôstojník a niekoľko vojakov. O rozsudku sa rozhodlo už vopred. Montanelli dal svoj neoficiálny súhlas, ktorý od neho žiadali, a sudcovia (plukovník Ferrari, miestny dragúnsky major a dvaja dôstojníci pápežskej gardy) nemali veľa roboty. Žalobu prečítali nahlas, svedkovia vypovedali a napokon podpísali rozsudok, ktorý potom prečítali obvinenému s patričnou obradnosťou. Počúval mlčky, a keď sa ho podľa zvyčajných formalít opýtali, či chce ešte niečo povedať, netrpezlivo hodil rukou. Na prsiach si schovával vreckovku, čo bola Montanellimu spadla. Bozkával ju a plakal nad ňou celú noc, akoby to bola živá bytosť. Teraz bol bledý a ubitý a na viečkach mal ešte vždy stopy sĺz, ale slová „zastrelením” naňho veľmi nezaúčinkovali. Keď ich vyslovili, zrenice sa mu rozšírili, ale to bolo všetko.
— Odveďte ho do cely, — povedal veliteľ po skončení formalít a seržant, ktorý sa div nerozplakal, dotkol sa pleca nehybnej postavy. Strečok sa trocha zarazil a poobzeral sa.
— Ach, áno, — povedal. — Skoro som zabudol.
Veliteľ sa zatváril temer ľútostivo. Nebol to vlastne
ukrutník a v kútiku srdca sa trocha aj hanbil za mrzkú úlohu, ktorú zahral za posledný mesiac. Teraz, keď mal vyhrané, bol ochotný preukázať väzňovi menšie ústupky.
— Putá mu už nenavliekajte, — povedal a prebehol pohľadom po doráňaných a napuchnutých hánkach odsúdeného. — A nech ostane v svojej cele. — Potom sa obrátil k svojmu synovcovi a doložil: — Cela pre odsúdených na smrť je strašne tmavá a pošmúrna, veď je to vlastne už len formalita.
Pokašlával, prestupoval z nohy na nohu: zjavne bol v pomykove, potom zavolal späť seržanta, ktorý odchádzal s väzňom.
— Počkajte, seržant: chcem sa s ním pozhovárať.
Strečok sa nepohol, akoby nebol počul plukovníkov hlas.
— Ak chcete čosi odkázať priateľom alebo rodine... veď azda máte rodinu?
Strečok neodpovedal.
— Premyslite si to a povedzte to mne alebo kňazovi. Dozriem na to, aby sa nič nezanedbalo. Najlepšie bude, ak zveríte svoj odkaz kňazovi: čochvíľa príde a bude celú noc pri vás. Máte azda ešte nejaké želanie...
Strečok pozrel na neho.
— Povedzte kňazovi, že chcem byť sám. Nemám priateľov a nemám čo odkazovať.
— Ale hádam sa budete chcieť vyspovedať?
— Som ateista. Nechcem nič, len aby ma nechali na pokoji.
Povedal to temným, pokojným hlasom, v ktorom nebolo ani vzdoru, ani hnevu, a pomaly sa odvrátil. No pri dverách zastal.
— Čosi som zabudol, pán plukovník: chcel by som vás poprosiť o jednu láskavosť. Zajtra ma, prosím vás, nesputnajte a ani mi nezaviažte oči. Budem stáť pokojne.
V stredu na úsvite ho vyviedli na dvor. Kríval nápadnejšie ako zvyčajne: kráčal ťažko a zjavne namáhavo, opierajúc sa celou váhou o seržantovu ruku, no z tvári sa mu stratila unavená pokora. Prízraky, čo ho gniavili v tichej prázdnote, vidiny a sny zo sveta tieňov zmizli s nocou, ktorá ich zrodila. Len čo zažiarilo since a on stál zoči-voči svojim nepriateľom, prebudila sa v ňom bojovnosť a už sa ničoho nebál.
Šesť karabinierov, ktorí mali vykonať rozsudok, stáli v rade pred múrom, porasteným brečtanom, pred tým istým ošarpaným a šústavým múrom, po ktorom sa pla-
