O´HARA, JOHNSCHÔDZKA V SAMARE
(Appointement in Samarra)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1983
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (422)
preklad Augustín Jurák
doslov Viktor Krupa
prebal Igor Rumanský
1. vydanie, 30.000 výtlačkov
13-72-013-83
beletria, román
264 s., slovenčina
hmotnosť: 389 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý
0,30 € darované THCK
*zlaci*
Tento román, ktorý reprezentuje tvorbu jedného z najvýznačnejších amerických autorov tohto storočia, vyšiel roku 1934 a hneď sa stal bestsellerom. Ako vyhlasuje sám autor, toto dielo nesie viacero známok vplyvu Fitzgeralda, Lewisa, Tarkingtona, Johnsona a sčasti i Hemingwaya. Od svojho prvého vydania vyšlo už viac ráz a v mnohých jazykoch. Sugestívny príbeh sa rozvíja v americkom meste charakterizovanom typickými postavami zastupujúcimi rozličné spoločenské vrstvy. O'Hara sústreďuje pozornosť najmä na vyššie kruhy, ktoré medzi ostatnými stelesňuje hlavný hrdina Julian English so svojím osamelým vzdorom voči konvenciám a súčasným spoločenským pomerom. Na postavách Eda Charneyho a jeho poskoka Al Greca autor s vynikajúcim psychologickým postrehom a svojráznym zmyslom pre humor zobrazuje americké podsvetie, ovládajúce celé spoločenské dianie. Každodenné sociálne akcie, posedenia v klube, oslavy a zábavy tvoria príťažlivý rámec, v ktorom sledujeme viacero vzrušujúcich ľudských osudov a vzťahov, či už priateľských, manželských alebo mileneckých. O nepochybných kvalitách amerického prozaika okrem originálnych štylistických schopností svedčí i hlboký jazykový cit. Sám autor vo svojom predslove k románu hovorí: „Občas mávam pocit, že by som sa mal vlastne ospravedlniť za to, že viem napísať dobrý dialóg, lebo je to schopnosť, ktorá zväčša chýba americkým spisovateľom."
Keď sa zdvihla spoločnosť Ammermannovcov, neznamenalo to, že vstali všetci, čo v jedálni večerali. Spoločnosť Ammermannovcov bola najpočetnejšia, a preto aj najvýznamnejšia, ale bolo tu aj veľa menších spoločností, ktoré sa navzájom od seba líšili čo do počtu aj do významu, Jednou z nich bola aj nevelká spoločnosť, ktorú pozvala na večeru pani Gormanová, sestra Harryho Reillyho. Pri nižšom stolíku ich sedelo osem: dvaja írskokatolícki lekári s manželkami, monsignor Creedon, pastor z kostola svätého Petra a Pavla, a pán Frank Kirkpatrick, filadelfský obhajca vo veciach trestných, so ženou. Mali večeru po dva a pol dolára a šampanské z vedierka pod stolíkom, čo bolo výrazom viac-menej otvoreného pohŕdania odstavcom 7, pravidla XI Predpisov a pravidiel miestneho spoločenského klubu Lantenengo. Pani Gormanová odjakživa chodila na veľké tanečné zábavy do klubu a vždy hostila neveľkú spoločnosť tak ako dnes večer. Každý jej hosť pokladal prítomnosť tých ostatných za samozrejmú, len čo odzneli prvé neohrabané zdvorilosti. Jedli mlčky a pri káve, ktorú im naservírovali pri vyššom stole; muži sa pohodlne opreli o operadlá stolíc, zapálili si cigary a spolu so ženami mimovoľne pozorovali rozjarených členov najpočetnejšej večerajúcej skupiny. Pozorovali, ale nie zase dajako okato — okrem monsignora Creedona, ktorý sedel s rukami trochu cirkevnícky zopätými na stole pred sebou; zavše skrúcal staniol z cigary, alebo rozprával nejaký príbeh svojím mäkkým melodickým hlasom s nádherne modulovaným írskym prízvukom. V Gibbsville poznal každého a bol aj členom klubu; no bol ním len ako golfový hráč a v jedálni sa s ľuďmi rozprával iba vtedy, ak ho oslovili. Vystavoval na obdiv svoju škrobenú dôstojnosť, ktorá sa u jeho nekatolíckych známych takisto ako u jeho farníkov stretla s pravým účinkom. Zostarol a stal sa filozofom predčasne, lebo cirkevní politici pripravili nielen jeho, ale aj farnosť a mesto Gibbsville o biskupstvo, o zriadenie ktorého sa všetci toľké roky usilovali. Kardinál, ako sa všeobecne povrávalo, ho nenávidel pre jeho opovážlivosť a vytrvalosť a všemožne bojoval proti tomu, aby sa z kostola svätého Petra a Pavla stala katedrála a aby otca Creedona vysvätili na biskupa. Namiesto toho ho povýšili na monsignora, urobili z neho oblastného dekana a doživotného farára v kostole svätého Petra a Pavla — čím mu mlčky dali najavo, že má prestať s akýmkoľvek úsilím, ktoré by smerovalo k premene kostola svätého Petra a Pavla na katedrálu. Bol to rovnako ťažký úder preňho, pre jeho bohatých farníkov, ktorí ho mali radi, a aj pre vplyvných slobodomurárov z Uhoľnej a železiarskej spoločnosti, ktorí si tohto muža vážili, i keď mu nikdy nemohli porozumieť. „Som silný presbyterián,“ bil sa v prsia hociktorý z nich, „ale to vám hovorím, predo mnou nesmie nikto, či už katolík alebo nekatolík, povedať na otca Creedona ani len pol krivého slova.“
Medzi farníkmi monsignora Creedona boli aj takí, ktorí sa tajne pohoršovali nad tým, že pôsobí v nekatolíckych výboroch pri rôznych verejnoprospešných akciách, ale pôvod kritiky tohto druhu sa dal poľahky vystopovať; tkvel v nespokojnosti a zatrpknutosti Rytierov Columbových. V Uholnej a železiarskej spoločnosti boli pánmi slobodomurári, ktorí obdivovali monsignora Creedona a ktorí sa k Rytierom Columbovým správali znášanlivo. Rytieri si mysleli, že by ich pastor mal častejšie používať svoj vplyv a uprednostniť ich. Ale on to nikdy neurobil. Zato však vďaka svojmu vplyvu vymámil od riaditeľstva spoločnosti lepšie domy pre rodiny baníkov; alebo sa usiloval získať podpory pre chudobnejšie farnosti, ako bola jeho. Organizátori Zväzu amerických baníkov, ako aj banskí technici monsignora Creedona nenávideli, lebo veľmi dobre vychádzal s najvplyvnejšími činiteľmi spoločnosti.
Na druhej strane zasa využíval niekedy svoj vplyv v prospech protestantov. Získaval pre nich ručiteľov aj kaucie, pomáhal im zohnať zamestnanie. Kúpil od Juliana Cadillac, namiesto aby kúpil lincoln od obchodníka s fordmi, ktorý bol katolík. Kúpil tri fordy pre svojich kurátorov, aby aspoň trochu odčinil to, že obchodne podporil Juliana. Pred tromi
