SAINT-MARCOUX, JEANNEBOLA SOM HVIEZDOU
(Criss ou j´étais une idole)
Mladé letá, Bratislava, 1969
edícia Čajka
preklad Dominik Jarábek
ilustrácie Renáta Vlachová
obálka Sylvie Vodáková
1. vydanie, 15.000 výtlačkov
66-016-69
beletria, novela
192 s., slovenčina
hmotnosť: 218 g
tvrdá väzba, malý formát
stav: dobrý, bez prebalu, ošpinená obálka
OVER
*zlaci*
21. marca. Jarný deň.
Po piatich rokoch prerušenia znovu teda beriem do rúk ten starý denník so zažltnutými rohmi. . . Teraz už preto, aby som skoncovala s jeho bielymi stranami. Nechcem, aby boli pre mňa obžalobou, akoby som nebola mala odvahu dopísať ich až do konca.
Čo sa teda odohralo v mojom živote za tých posledných päť rokov, že až dnes znovu otváram ten denník?
Najprv tá čierna diera nehody. A potom ten dlhý tunel, na ktorý si spomínam ako na akési prezimovanie, cez ktoré som žila umrtveno, podobne ako svište. Lebo až u Gab-Gab som začala naozaj cítiť, že znovu ožívam.
Pred chvíľkou, skôr ako som začala písať, prebehla som predchádzajúce strany a znovu som si prezrela obraz mladej dievčiny, ktorá ma takmer dojala tým, čo všetko musela vytrpieť za svojej krátkej kariéry. Úbohá hviezdička, výrobok KRD! Ale vždy budú ďalšie a ďalšie. Manine, ktorá má teraz trinásť rokov, obkladá steny mojej starej izby fotografiami súčasných hviezd: skupinu mladých Madagaskarčanov s tmavou pokožkou, ktorí tancujú surf a skáču pritom ani klokany. A Manine každú chvíľku poskakuje ako oni, aby napodobňovala svoje hviezdy, ktoré sa taktiež budú snažiť, aby sa jej podobali výzorom a správaním.
Ja sa nad tým iba usmievam, lebo viem, že moja sestrička sa oduševňuje primerane svojmu veku, ale objekty jej prechodného obdivu nestávajú sa natoľko pre ňu fanatickým kultom alebo terčom posmechu. Má ich jednoducho rada, a to je všetko. Sprevádzajú jej detstvo ako nádherné hračky, ktoré spievajú a ktoré tancujú pre ňu príjemnejšie než automaty v dome Lirouxovcov.
Badať to aj z toho, ako sa Manine zmieňuje o tom pred svojimi priateľkami, ktoré sa na mňa nepamätajú:
- Och!... To viete, hviezdy ... Netreba nič zveličovať! Aj my máme doma jednu ... Je to už stará hviezda! Má skoro dvadsať rokov ...
Veru, starneme. Patrick, ani sa to nechce veriť, práve nastúpil ako hlavný pisár v istej kancelárii v Cité. To mu však nijako nebráni, aby aj naďalej nechodil do kurzu Gab-Gab a skladal piesne. A to čoraz lepšie! Niekoľko známejších hviezd si už od neho vzalo viacero. Kto vie? Náš notár sa možno stane nakoniec najväčšou pýchou v ulici Parc-Royal.
Ach, ten Dom piesne, čím všetkým som mu zaviazaná! ... Jeho zásluhou vášnivá posadnutosť twistom a jeho zneužívanie, ktoré sa na mňa priam valilo, nezanechá vo mne hlbšie stopy než jarné krupobitie; ako jedno z tornád, ktoré spustošia priskoré výhonky, ale žatve zato nezabránia.
Žatvou je pre mňa v tejto chvíli zadosťučinenie, že môžem spievať. Spievať čo najlepšie, ako zavše vraví naša náročná profesorka, keď je veľmi spokojná.
V jej starom, napoly zruinovanom hoteli som si sprvu len pospevovala, potom spievala, potom veľa pracovala, aby som dodala nový hlas niek-
................................................................................................................................................................
...posledná veta...
A tak všetci traja, držiac sa za ruky, hoci sa nám chveli kolená, pokúsili sme sa spoločne odoslať prvý pozdrav našej budúcej životnej ceste...
