BLOCH, JEAN RICHARDKURDSKÁ NOC
(La Nuit Kurde)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1958
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (112)
preklad a doslov Jozef Brandobur
prebal Jozef Baláž
1. vydanie, 42.000 výtlačkov
beletria, román
296 s., slovenčina
hmotnosť: 262 g
tvrdá väzba s prebalom
0,10 € stav: dobrý *cesvo*
0,20 € stav: dobrý *zlaci* darované THCK
Autor „Kurdskej noci“ — romantickej básne — ako ju sám nazval, bol nesporne jednou z vedúcich postáv francúzskej literatúry prvej polovice nášho storočia. Narodil sa v Paríži 25. mája 1884 v rodine inžiniera. Študoval profesúru na Sorbonne a vyučoval potom dejepis a zemepis na rôznych stredných školách. Zúčastnil sa prvej svetovej vojny, trikrát bol ranený. Ako typický pokrokový francúzsky intelektuál pridal sa k socialistickému hnutiu, bol priateľom Barbussovým i Rollandovým, neskoršie sa stáva členom Komunistickej strany Francúzska. Roku 1934 zúčastnil sa na prvom sjazde sovietskych spisovateľov a pobudol po ňom päť mesiacov v Sovietskom sväze. Po návrate prednášal a písal o tejto svojej ceste. Keď fašistické sily zaútočili na demokratické Španielsko, odišiel Bloch do Madridu a dal do boja proti fašistickej agresii všetky svoje schopnosti rečníka a novinára. Tak isto sa postavil rozhodne proti Mníchovu. Keď hitlerovci obsadili Francúzsko, stáva sa Bloch jedným z prvých ilegálnych pracovníkov a roku 1941 unikne v poslednej chvíli pred zatknutím. Na pozvanie sovietskej vlády odchádza do Moskvy a pracuje v tamojšom rozhlase. V januári 1945 sa vrátil do Paríža, kde nenašiel mnohých členov svojej rodiny i priateľov, ktorých hitlerovci vyvraždili. V polovici marca 1947 náhle zomrel.
Román „Kurdská noc“ vznikal v rokoch 1920—1925. Kniha dosiahla svetový úspech. Blochova tvorba je rôznorodá a rozsiahla — písal prózu, básne, drámy a bol vynikajúcim esejistom i publicistom, najmä ako zakladateľ revue Effort. Jeho dalším veľmi známym dielom je spoločenský román „ ... a spol. “ o osude židovskej továrnickej rodiny, dokončený pred prvou svetovou vojnou. Vyšiel až roku 1917. Z Blochových divadelných hier vynikajú najmä „Posledný cisár“, napísaný roku 1920, a dráma o francúzskych námorníkoch „Toulon“ z r. 1943, ktorá sa s veľkým úspechom hrávala všade tam na neobsadenom francúzskom území — najmä v severnej Afrike — kde bolo treba kriesiť ducha odboja proti fašizmu. Významné miesto v Blochovej tvorbe majú jeho knihy esejí „Karneval je mŕtvy“, „Osud storočia“, ako aj kniha politických štúdií „Dar politike“.
Dielo J. R. Blocha je myšlienkovo bohaté, je výrazom vskutku univerzálneho ducha. Pritom je to dielo človeka, ktorý po celý svoj život stál na strane spravodlivosti a celou svojou tvorbou bojoval za nový poriadok sveta. Preto ho Louis Aragon nazval „čestným človekom“.
— Evanthia! Evanthia!
Pekný kontraaltový hlas sa rozkotúľa, stúpa a stíchne.
— Evanthia!
Cengot peňazí, náhrdelníkov, skvostov, amuletov.
— Evanthia!
Prudký hlas sa rozľahne pod klenbou chodieb. Počuť krátky dych, ťažký krok a hodvábny šum, ktorý spôsobuje spätný prúd vzduchu, keď kráča živá a telnatá osoba:
— Evanthia!
Zadunia dvere, zdvihne sa záclona, Helena Katsantanesová vojde do izby, v ktorej sa obvykle zdržuje s dcérou. Vzrušením sa zväčšia, potemnejú a zvlhnú oči, ktoré pred dvadsiatimi rokmi ospevovali básnici. Vznešené poprsie sa búri. Dáma hodí trochu hlavou dozadu, aby nabrala dychu. Obočie, stiahnuté od úsilia, dodáva tvári výraz kráľovskej pýchy.
Evanthia počúvala, stojac nehybne pri okienku, ako sa matka blíži. Húf známych zvukov, ktoré sa nesú pred ohnivou osobou ako vyparádení a hluční heroldi, ju vždy trochu unavoval a dráždil. Podráždenie sa zdvojnásobí, keď vidí matku, ale najmä preto, že sa nemôže ubrániť tajnému a nepriateľskému obdivu.
— Hľadala som ťa, Evanthia, ty moja perla, moja radosť. Prečo si odišla, holubička?
Nežné slová vychádzajú z materských perí tak, akoby sa z vrecka na peniaze sypali opotrebované mince. Kedysi mali kurz pre hodnotu, ktorá bola na nich vyrazená. Boli to mince dobrého zrna, vydané pri prvom prejave šťastia a hrdosti. Ale uplynulo osemnásť rokov. Milé bľabotanie dieťaťa sa zmenilo na rozhodnú reč; dakedy až prirozhodnú. Prvé krôčiky mimo nepokojných materských rúk sa stali smelou chôdzou; dakedy až prismelou. „Šťastie mojich očí“, „perla“, „radosť“ je dnes dospelou osobou a slávna Helena, ktorej materstvo tak dlho nechalo pôvaby mladosti, sa pomaly stala krásnou pani Katsantanesovou.
— Ach, radosť moja, kde sa vzal ten šuhaj? Pre svätého Juraja, veď je to emir! A tie ruky! Videla si už, aby podomový obchodník s takými rukami narábal s tovarom? Aký výzor! Aká tvár! Princ! ... Och, aký je to poriadok na svete? Neveriace ženy — veď sú to kravy, kupujú ich, držia to v košiari, za muža dostanú toho, kto si ich uloví, a pre takýto statok stvoril Boh Apolónov? Jaj, keby mi bolo bývalo dožičené, aby som mala syna ... Naši tuční tatkovia sú takto telesne akísi nemotorní. Prečo je to? ... Ech! ... Ty nevravíš nič? Bola si tam, keď rozviazal vrece? Vskutku, kde zoženú takéto zázračné veci? Ach, ach, naši tuční tatkovia nie sú takí šikovní. Skutočné poklady! Och, perlička moja, videla si tie závoje? Juj, ľahulinký hodváb s votkaným striebrom a zlatom! . . . Pavučinka! A náhrdelník z korálových guličiek navlečených na takej tenkej, tenulinkej zlatej nitke! . . . Ech, všetci sú dolu a jednajú sa, ohŕňajú nosy. Práve oni! Pristane im to! Prasce! Huš! Poď! A on je pri tom . . . Vezír, ktorý súdi. Jeho pokrovec? Trón! Nazlostili ťa, zrenica moja? Dobre som si toho všimla. Chcela si niečo? Pod, poviem slovo tatkovi. Dá si povedať. Ovoňala si tie masti? Och, och, to je čosi na krásu!
Pani Katsantanesová rozpráva, ako keď nemluvňa kričí, aby sa mu roztiahli pľúca. Sklesne na stoličku pri dverách. Pravú ruku si položila na srdce a hladí ukradomky na dcéru. Nepozoruje nič, čo by ju prekvapilo a dojalo, a chladne prezerá krásu vzácnejšiu než čačky sýrskeho obchodníka — sponu pliec, tryskajúce línie krku, krivku jantárovej šije, tiene i plochy láskané protisvetlom. Spod závoja ako mäkkýš prečnieva vrkoč, čo v pani Katsantanesovej vzbudzuje dosť prchavý dojem. A predsa trvalo roky, než sa nabažila úžasu, ktorý sa jej zmocňoval pre tie vlasy. Evanthia je plavovláska. Udalosť zriedkavá, že ju spomínajú široko-ďaleko! Susedky vyhrabali z popola pamäti pratetu z minulého storočia, ktorá tak isto vyvolala medzi ľuďmi úžas touto výnimkou. Takou plavovláskou ako Evanthia môže byť iba dcéra Ázie: pleť má ako staré drahokamy, voľne presiaknuté slnkom, oči ako tyrkysy, skoro čierne, lesknúce sa iskrami, ktoré v nich
.............................................
... posledná veta ...
Kiež mi osud dožičí, aby som sa naučil urobiť aj z noci dar.
Kiež mi osud dožičí, aby som sa naučil urobiť aj z noci dar.
