STENDHALČERVENÝ A ČIERNY
(Le Rouge et le Noir)
Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1959
edícia Hviezdoslavova knižnica (43)
preklad Vladimír Reisel
doslov Anton Vantuch
poznámky Miroslava Bártová
obálka František Kudláč
2. vydanie, 9.240 výtlačkov
beletria, román
576 s., slovenčina
hmotnosť: 623 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal poškodený
1,90 €
*zlaci* in *021*
STENDHAL, vl. menom Henri Beyle, narodil sa r. 1783 v Grenobli. V lone reakčne zameranej rodiny nadchýna sa za revolúciu a stáva sa neúprosným protiklerikárom. R. 1799 odchádza do Paríža, kde prijíma miesto na ministerstve vojny. V tejto funkcii žije v Taliansku, ktoré sa mu stáva druhou vlasťou. Ako auditor Štátnej rady zúčastňuje sa na Napoleonových výpravách v Nemecku, Rakúsku a v Rusku. V rokoch 1814—1821 žije v Miláne, kde píše „Život Haydnov, Mozartov a Metastasiov“, „Dejiny maliarstva v Taliansku“, „Rím, Neapol a Florencia“, „Prechádzky v Ríme“ a „Pamäti turistu“. V eseji „O láske“ študuje psychológiu lásky v duchu XVIII. storočia. Túto esej vydáva po návrate do Paríža, keď ho rakúska polícia z Milána vypovedala. Spisom „Racine a Shakespeare“ zasahuje Stendhal do Loja o romantizmus. Hoci pôvodne prišiel do Paríža s úmyslom písať komédie ako Moliére, svoju teóriu literatúry nerealizuje v divadle, ale r. 1830 v románe „Červený a Čierny“. Po revolúcii r. 1830 Stendhal žije ako konzul v Civita Vecchia, kde píše aj svoj druhý majstrovský román „Kartúza parmská“ (1839). Romány „Lucien Leuwen“ a „Lamiela“ ostali nedokončené. Stendhal umrel v Paríži r. 1842.
Stendhal je jedným z prvých spisovateľov XIX. storočia, ktorí mali odvahu odsúdiť svojím dielom vtedajšiu spoločnosť, videl jasne jej pokrytectvo, lživosť, nespravodlivosť a nenávidel jej konvenčnosť a plytkosť.
Konečne uvidel na vzdialenom návrší čierne hradby besanconskej citadely. ,Ako ináč by som sa cítil,´ povzdychol si, ,keby som prichádzal do tohto pyšného pevnostného mesta, aby som sa stal poručíkom pluku, ktorý ho má brániť!'
Besancon nie je iba jedno z najkrajších francúzskych miest, je tu i veľa smelých a vzdelaných ľudí. Ale Julien bol iba sedliacky mladík a nemal nijakú možnosť dostať sa do spoločnosti vznešených ľudí.
Po zdvíhacích mostoch prechádzal v mestskom obleku vypožičanom od Fouquého. Hlavu mal plnú histórie obliehania v roku 1674 a chcel si preto, prv než sa dá zatvoriť do seminára, prezrieť hradby a pevnosť. Dva či tri razy ho stráže skoro zatvorili, lebo sa zatáral i na také miesta, ktoré vojenský dôvtip zakazuje navštevovať obecenstvu, aby každý rok mohol predať za dvanásť-pätnásť frankov sena.
Celé hodiny si prezeral vysoké múry, hlboké priekopy a hrozivé kanóny, potom popri veľkej kaviarni prešiel na hlavnú ulicu. Tu zastal a od údivu vypliešťal oči, keď čítal slovo „Kaviareň“, napísané hrubým písmom nad velikánskymi dvojitými dverami. Prekonal bojazlivosť a odhodlal sa vojsť do miestnosti tridsať-štyridsať krokov dlhej a najmenej dvadsať stôp vysokej. Toho dňa mu všetko pripadalo ako v rozprávke.
Hrali sa dve partie biliardu. Čašníci vykrikovali body, hráči behali okolo biliardových stolov, ku ktorým sa tisli diváci. Kúdoly tabakového dymu, vychádzajúce z úst okolostojacich, ich zahaľovali belasým oblakom. Statné postavy ľudí, ich zaokrúhlené plecia, ťažká chôdza, velikánske bokombrady a dlhé kabáty priťahovali Julienovu pozornosť. Urodzení synovia starodávneho Bisontia kričali ako strašní bojovníci. Julien stál a obdivoval ich; myslel na ohromnú rozlohu a nádheru veľkého mesta, ako je Besancon. Nemal odvahu pýtať si šálku kávy od daktorého z tých pyšných pánov, vyvolávajúcich body pri biliarde.
Ale slečna pri pokladnici si povšimla peknú tvár mladého malomešťana, ktorý s balíčkom pod pazuchou stál na tri kroky od kachieľ a pozeral na bustu kráľa z krásneho bieleho gypsu. Slečna, vysoká Franche-Gomťanka, veľmi pekne urastená a oblečená, ako sa patrí v poriadnej kaviarni, už dva razy ticho zavolala, takže to mohol počuť iba Julien: Pane! Pane! Julienov pohľad sa stretol s veľkými belasými milučkými očami a videl, že to patrí jemu.
Rezko podišiel k pokladnici a k peknému dievčaťu, akoby šiel naproti nepriateľovi. Pritom mu spadol balík.
Akú útrpnosť by bol náš vidiečan vyvolal v mladých parížskych lyceistoch, ktorí už ako pätnásťroční vstupujú tak dôstojne do kaviarne? Ale tie deti, v pätnástich rokoch tak dobre vycvičené, stávajú sa v osemnástich rokoch grobianmi. Kŕčovitá bojazlivosť, akú stretávame na vidieku, sa vše prekoná a potom učí ľudí rozhodnosti. Keď Julien premohol bojazlivosť a osmelil sa, priblížil sa k peknej dievčine, ktorá ho poctila oslovením, a povedal si: ,Musím jej povedať pravdu.´
— Milostivá pani, som po prvý raz v živote v Besancone; chcel by som chlieb a šálku kávy, zaplatím.
Slečna sa pousmiala a potom sa začervenala; bála sa, aby pekný mládenec nevzbudil posmešnú pozornosť hráčov biliardu a aby sa mu nevysmiali. Naľakal by sa a už by sem neprišiel.
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
(SPOILER)
...posledná veta...
Nijakým spôsobom si nesiahla na život, ale o tri dni po Julienovej smrti skonala v náručí svojich detí.
Nijakým spôsobom si nesiahla na život, ale o tri dni po Julienovej smrti skonala v náručí svojich detí.
