MÓRICZ, ZSIGMONDPANSKÁ LUMPAČKA
(Úri muri)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1957
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh SPKK (106)
preklad Anton Plevka
obálka Jozef Baláž
1. vydanie, 32.000 výtlačkov
beletria, román
236 s., slovenčina
hmotnosť: 300 g
tvrdá väzba s prebalom
predané
Bohaté a členité je dielo, ktoré zanechal najväčší maďarský klasik XX. storočia Zsigmond Móricz. Odvahou, smelým vyznaním pravdy prerástol hranice svojej vlasti. A najmä: prvý vyslovil pravdu
o skutočnom položení roľníckeho ľudu, najmä dolnozemského, pravdu trpkú, neprikrášlenú. Ukázal pravý obraz dediny a samôt na puste s ich životom, ťažkým a plným príkorí; posvietil aj na pôvodcov takého stavu, na spupnú džentry. Uhorská džentry — veľkostatkári a statkári, slúžnovci, notári, fiškáli — nebola schopná žiť triezvym, pracovitým, činorodým životom; bola schopná len na jedno: byť pánmi, to znamená správať sa k robotnému ľudu povýšenecky alebo indiferentne, prekabátiť bedárov, keď sa len dá, používať ich za nástroj kratochvíle.
Lebo byť pánmi, to značilo i prázdne lumpačky, pohuľanky až do omrzenia a ohlúpenia. Život džentry koncom minulého storočia nebol životom, ale smrteľným tancom, tragédiou, do ktorej taký život nevyhnutne musel vyústiť.
Tragédii džentry venoval Móricz malý cyklus štyroch románov (Až do rána bieleho, Panská lumpačka, Horúce polia, Príbuzenstvo), neveľkých rozsahom, ale veľkých dosahom, móriczovsky výstižných štylisticky, majstrovskou formou. Nečudo, že dva z nich zvolili v ľudovom Maďarsku za filmové námety.
Hrdina románu Panská lumpačka, statkár Zoltán Szakhmáry, na rozdiel od ostatných príslušníkov svojej triedy premýšľa, cíti zodpovednosť za všetkých, chce zmeniť život okolo seba. Zaťal privysoko. Nenašiel, a v prostredí, v ktorom žil, ani nemohol nájsť porozumenie pre svoje mesianistické úsilie. Zoltán Szakhmáry si Róziku, prosté dievča, učí a vzdeláva, úfa sa stvoriť si z nej ideál, ktorý si vysníval. Nadarmo: zradí ho i vycibrená Rózika, opúšťa a volí panský život falše, pretvárky a vypočítavosti. V ťažkej chvíli žiarlivá žena sotí Szakhmáryho do kruhu hýriacich kamarátov. Ocitol sa v závoze, nenašiel východisko. Alebo skorej jediné, akým zavŕšiť tragédiu svojho života: oheň a smrť. Zoltán Szakhmáry podpálil kaštieľ a zastrelil sa.
Ale bolo by nesprávne myslieť si, že je to pochmúrna kniha. Nie, je to iba rámec, v ktorom autor uplatnil rozličné prvky svojej tvorivej schopnosti. Tak napríklad zhrnul v ňom toľko anekdot a povrávok ako ani v jednom svojom románe; vydali by hotovú národopisnú zbierku. U Móricza však nejde pritom o samoúčelnosť. Sú mu blkotajúcim svetelným zdrojom, v ktorom tým väčšmi vyniká čierna tma. Pritom všetky postavy, scény, príhody v jeho románe žijú a na pestrom pozadí tvoria mohutný celok, ktorý dlho po prečítaní doznieva čitateľom v duši.
Zachvel sa, ani čo by sa mu bola zjavila smrtka živej krásavice za chrbtom.
— Lebo pozrite, ujo Zoli, už som si zvykla, že ma vždy radi mali, neviem prečo, ale ľudia boli vždy len dobrí ku mne. A ja viem, že ma pánbožko veľmi rád, ja som veľmi pobožná, raz, bola som vtedy maličká, sme mali jediný belasý kabátik a bol nám obom dobrý, Mariske i mne, ale ona bola staršia a vždy si ho ona obliekla a ja som vyšla do drevárne a plakala som aj modlila som sa, aby mi pánbožko pomohol a vošla som a mama mi vraví, vraj, pozri, Rózika, Mariska už má kabátik, tento bude tebe.
Smiala sa. Milý, nevinný smiešok jej zaihral na perách, a on cítil, že to dievča je chutný páperček, ktorý bude víriť vo vetre, ktorý nikdy nikde nezletí, a už sa mu zasa nebridilo, nevzbudzovalo v ňom nenávisť; prezrel načisto a hľa, bolo mu do zošalenia: marilo sa mu, akoby chcel prstami zahatávať čistú pramenitú vodu a ona mu pretečie pomedzi ruky a nezvýšilo by mu nič, iba chladivý pocit vlhkosti . . .
— Ja tak viem, — riekla dievčina, — že v živote s ničím neslobodno rátať, ale sa treba zveriť na náhodu.
— Rozprávaj, len rozprávaj, — nabádal a videlo sa mu, že prišla chvíľa, keď zvie o všetkom.
— Ja som si už privykla, že keď ma stihne naozajstné trápenie, poviem si: nech sa stane vôľa božia, a vždy sa to na dobre obráti.
— Mala si milého, — nadštrkol Zoltán zamyslene.
— Áno, ujo Zoltán, mala, — otvorilo dievča oči.
— Porozprávaj mi to.
— Mala som vtedy štrnásť rokov a šla som zo školy domov a chlapci ma strašne radi odprevádzali a potom prišiel taký starší, hotový mládenec, sedliacky syn, ale sa ponášal celkom na pána. Hovorí: „Počúvajte, Rózika, ja si vás už dávno všímam, vy sa nesmiete vodiť s toľkými chlapcami, vyvoľte si jedného a patrite mu. Tu máte mňa, ja vás naozaj ľúbim a pojmem vás za ženu.“ Ale ja som mala vtedy ešte len štrnásť rokov a povedala som mu: i ja vás ľúbim.
— Ľúbila si ho?
— Keď bol taký dobrý.
— Ako to, dobrý?
— Stále, ale stále mi bol za pätami a oči mal na mne nechať, ja som si vždy myslela, má zaslzené oči, keď pozrel na mňa, a nosil mi všeličo, ba i pšenicu kradol svojim rodičom a kupoval mi kadečo, cukríky a vyšívanú šatôčku a znášal mi, čo som si len zažiadala, a čo sa nestalo, aké nešťastie. Keď sme si boli sľúbení už dva roky, odbavili sme i zasnúbenie. Lebo mne už išlo na sedemnásty rok a videli aj jeho rodičia, že ich syn radšej podstúpi smrť, ale ma neopustí a tak bolo, že na Štedrý večer bude zasnúbenie a dva dni predtým bol u nás a vraj ... Ba pamätám sa, — vrátila sa dychtivo k skorším udalostiam, — keď som bola prvý raz v tanečných hodinách, mala som na sebe biele šatôčky, vtedy Laji pozrel na mňa a rozkázal zahrať nôtu, lebo vedel, ktorú mám najradšej, ale ešte vtedy nikto nevedel o našej dohode, a odkázal mi, či dovolím, aby mi dvoril a ja som prisvedčila .. . a vtedy ma prvý raz odprevadil po rodičovský dom. Vidíte, dva roky sme sa poznali, ale ma za pol roka ani raz nebozkal a ja som bola ešte primladá, keď mi Laji dvoril, aby som mohla pobadať, čo je láska. Ale som ani nevedela o tom, len keď som počula, že sa žení. ..
— Ako?
Rózika si zaklonila hlavu dozadu a džavotala tíško, mesiac sa jej poihrával na tvári a ona len hovorila-hovorila:
— Hej, v tom čase nebol u nás už od dvoch týždňov a ja len počúvam, že sa žení a svet sa so mnou zakrútil strašne, ja som si myslela dovtedy, že to len spisovatelia tak píšu, lebo som vždy rada čítavala romány, človek sa nimi vzdeláva . . .
— Len rozprávaj úprimne, Rózika, — povzbudzoval ju Zoltán a už aj on napodobňoval dievča, prihováral sa priamo, nežne a úprimne, avšak skúmavo, s nepriateľskou zlomyseľnosťou ako nejaký sudca. No jednako sa bál, že vtáča na prvé ostré slovo odletí. Neborák, doliehal na dievča so suchým hrdlom, zadŕžajúc dych, ba i klopanie srdca.
— A všetko vyšlo na skazu, keď prišla do nás jeho sesternica Macu Vasová a prezradila, že si celá rodina žiada, aby si vzal jednu z rodiny, lebo má roľu popri ich pozemkoch. Veľmi som ochorela a napísala som mu list a poslala po Macu Vasovej, len toľkoto: „Milý Laji, raz neuhádnem, prečo sa hneváte na mňa, ja som vám neublížila a vy súdite nado mnou, čo ma aj nevypočujete. Môže byť, umriem, nebolo by mi ľúto ani trochu, len toho, že mi mamička žiaľom hynie, čo som jej spôsobila toľko bolesti.“
Napísala „len“ toľkoto, vyrozprávala to a bolo vidno, že vedela všetko naspamäť.
