MALAPARTE, CURZIOKOŽA
(La Pelle)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1983
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (414)
preklad Ján Prohácka
doslov František Hruška
prebal Igor Rumanský
1. vydanie, 35.000 výtlačkov
13-72-034-83
beletria, román
320 s., slovenčina
hmotnosť: 395 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,70 € DAROVANÉ
*zlaci*
Slovenskému čitateľovi nie je meno talianskeho spisovateľa a publicistu Curzia Malaparteho neznáme. Roku 1965 vyšiel vo Vydavateľstve politickej literatúry jeho prvý mimoriadne úspešný a známy román Kaput. V oboch svojich rozsiahlych dielach Malaparte s neobyčajnou odvahou, vtipom a pútavosťou ako jeden z prvých európskych spisovateľov neľútostne strhával masku z tváre nemeckého nacizmu, ale aj osloboditeľskej americkej armády. Irónia, miestami trpká i smutná, i ostrý výsmech amerických vojakov v oslobodenom Neapoli sú o to živšie, pravdivejšie a úprimnejšie, že autor ich hlboko precítil takpovediac priamo ,,v teréne“ ako styčný dôstojník a tlmočník pri Piatej armáde. Všeobecný morálny rozklad znásobujú a rozsievajú vojaci, ktorí neprichádzajú ako skutoční osloboditelia, keďže oslobodzujú len napoly, od fašistickej pliagy, zatiaľ čo na druhej strane prinášajú anarchiu. Nevraždia obyvateľstvo, ani ho neterorizujú, ale hlboko a drsne zraňujú psychiku, najvnútornejšie vnútro oslobodených Talianov, čím len iným spôsobom mrzačia ľudskú dôstojnosť. Túto tragickú i tragikomickú skutočnosť odhaľuje Malaparte s neúprosnou, drsnou a až naturalistickou pravdivosťou.
Americká armáda, ktorá už veľa mesiacov stála pred Cassinom, sa konečne, ohrozovaná od chrbta rozhnevaným Vezuvom, pohla: vrhla sa vpred, pretrhla cassinský front a rozlejúc sa po Laziu, blížila sa k Rímu.
Ležali sme v tráve na okraji starého vyhasnutého kráteru Albanského jazera, ktorý sa podobal medenej mise s čiernou vodou, a hľadeli sme na Rím dolu pod nami, na konci planiny, kde lenivo na slnku spal flavus Tiber. Iba ojedinelé výstrely z pušiek sucho praskali vo vlhkom vetríku. Kopula svätého Petra sa hojdala na obzore pod velikánskym hradom bielych oblakov, ktoré slnko prebodávalo zlatými šípmi. Začervenal som sa pri pomyslení na Apolóna a jeho zlaté šípy. Ďaleko za belasým závojom ovzdušia sa vypínal snehobiely Soratte. Na pery sa mi tlačil Horáciov verš, znova som sa začervenal. A ticho som povedal: „Rím, môj drahý Rím.“ Jack na mňa pozrel a usmial sa.
Zhora, z lesov neďaleko Castel Gandolfo, kde sme s Jackom dobehli marockú divíziu generála Guillauma, keď sme ešte za rána opustili kolónu generála Corka, mal Rím ožiarený oslepujúcim jasom slnka v bielych oblakoch farbu nepoškvrnenej, slabo belasej sadry: podobal sa bielym kamenným mestám, aké sa vynárajú na obzore v krajinách Iliady.
Kopuly, veže, zvonice, prísna geometria domov v nových štvrtiach, zbiehajúcich zo San Giovanni in Laterano do zeleného údolia Egérie, až k hrobkám Barberiniovcov, vyzerali ako z tvrdého bieleho materiálu, kde-tu prestúpeného belasými tieňmi. Čierne havrany vyletúvali z červených hrobiek na Via Appia. Pomyslel som si na cisárske orly a začervenal som sa. Prinútil som sa nemyslieť na bohyňu Romu na Kapitoliu, na stĺpy Fóra, na purpur Caesarov. „The glory that was Rome“ povedal som si v duchu a začervenal som sa. Tohto dňa, v tej chvíli a na tom mieste nechcel som myslieť na večnosť Ríma. Bolo príjemné myslieť na Rím ako na mesto smrteľné, zaľudnené smrteľníkmi.
Všetko sa mi zdalo nehybné a bez dychu v tom neústupnom oslepujúcom svetle. Slnko bolo vysoko, začínalo byť teplo, biele priesvitné mračno zahaľovalo nekonečnú červeno-žltú rovinu Lazia, kde sa Tiber a Aniena plazili ako dva hady pri milostnej hre. Po lúkach pozdĺž Via Appia cválali splašené kone ako na Pussinovom alebo Lorrainovom obraze, a ďaleko na obzore bolo vidieť rozhojdané zelené viečko mora.
Goumiers generála Guillauma táborili v porastoch popolavých olív a tmavej dubiny, ktoré po stráňach Monte Cave mierne zbiehajú dolu a zanikajú v bledozelených vinohradoch a v zlatistých klasoch obilia. Pod nami sa na vysokom, strmom svahu Albanského jazera vypínala pápežská vila v Castel Gandolfo. Goumierovia sedeli v tieni olív a kríkov, nohy mali skrížené, pušky preložené cez kolená a nenásytnými očami hltali dav žien, prechádzajúcich sa pod stromami v parku pápežskej vily. Boli to zväčša mníšky a dedinčanky z vojnou rozvrátených Castelli Romani, ktoré svätý otec vzal pod svoju ochranu. Vtáčí koncert sa ozýval spomedzi konárov olív a z dubiny. Vzduch čoraz väčšmi sladol na perách, ako meno, ktoré som si neustále potichu opakoval: „Rím. Rím môj drahý."
Ľahký, široký úsmev sa niesol ako chvenie vetra po rímskej rovine: úsmev Apolóna z Vejí, krutý, ironický, tajuplný úsmev etruského Apolóna. Chcel by som sa vrátiť domov, do Ríma, nie s ústami plnými zvučných slov, ale s takým úsmevom na perách. Bál som sa, že oslobodenie Ríma nebude rodinnou slávnosťou, oslavou v kruhu blízkych, ale iba jednou z tých zvyčajných zámienok pre triumfy, pre vzletné reči a hymny. Usiloval som sa myslieť na Rím nie ako na velikánsky hromadný hrob. kde kosti bohov a ľudí odpočívajú poprehadzované v zrúcaninách chrámov a stĺporadí, usiloval som sa myslieť naň ako na mesto ľudí. na mesto jednoduchých a smrteľných ľudí. kde je všetko ľudské, kde bieda a pokora bohov neznižujú veľkosť človeka, neprisudzujú ľudskej slobode hodnotu zradeného dedičstva, ulúpenej a pošliapanej slávy.
Moja posledná spomienka na Rím sa viazala na zapáchajúcu celu pri väznici Regina Coeli. A teraz môj návrat domov v deň
