UPDIKE, JOHNVEZMI SI MA
(Marry Me: A Romance)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1987
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (483)
preklad a doslov Igor Navrátil
prebal Marián Minarovič
1. vydanie, 32.000 výtlačkov
072-008-87 VSM
beletria, román
296 s., slovenčina
hmotnosť: 242 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,10 € darované THCK
*zlaci*
Román Vezmi si ma, ktorý vyšiel v USA roku 1971, je ďalším významným dielom amerického prozaika, preloženým do viacerých jazykov. Ide o kritickorealistický príbeh, kde autor za pomoci irónie a satiry analyzuje súčasný americký život v jeho sociálnych súvislostiach. Sústreďuje sa tu najmä na pomery v modernej rodine, na ktorej osudoch sa odzrkadľujú najpálčivejšie problémy, konflikty a krízy spoločnosti, predovšetkým stredných vrstiev. Stredobodom sú dva manželské páry, ktoré sa domáhajú svojho práva na osobné šťastie. V centre príbehu stojí láska Jerryho a Sally, dvojice, ktorá sa usiluje usporiadať si život podľa vlastných predstáv, i keď pritom ohrozuje svoje rodiny. Najmä pri opise charakterov manželského štvoruholníka, ktorý dopĺňajú Richard a Ruth, Updike sa opäť prejavil ako dobrý znalec ľudskej psychológie s veľkým zmyslom pre humor.
„Haló?“
Bol to Richardov hlas.
Jerry sa práve chystal vyjsť von. Bolo niečo po deviatej, najvyšší čas, aby odišiel stráviť do chaty tretiu noc. Telefón nečakane zazvonil a Jerry bez rozmýšľania zdvihol slúchadlo. A teraz držal v ruke Richardov hlboký, dutý, nafúkaný, príšerný hlas.
„Haló,“ povedal.
„Jerry,“ ozval sa Richard, „myslím, že my štyria by sme sa mali trochu porozprávať.“
„Prečo?“
„Iste vieš prečo.“
„Myslíš?“ Hlas počul celkom pri uchu, nemal ho kam odložiť, nemohol ten prúd obrátiť opačným smerom, ani ho zastaviť, a zdalo sa mu, že ten prúd unáša jednu za druhou klzké čiastočky jeho prepadávajúcich sa útrob. Stratil kontrolu nad situáciou.
„Chceš so mnou naozaj hrať takúto hru?“
„Akú hru?“
„No tak - nebuďme ako malé deti. Sally sa mi priznala, že už šesť mesiacov ste milenci.“
Jerry zaváhal a vo víre mlčania mu stále vŕtalo v hlave, či je správne slovom „milenec“ nazývať aj ženu.
„Tak čo?“ spýtal sa Richard. „Nehovorila azda pravdu?“
Pripomínalo mu to šachovú vidličku s koňom. Keď sa všetci spolu presťahovali do Greenwoodu, hrávali s Richardom šach, až kým sa Jerry nezačal pozvaniam vyhýbať. A nevyhýbal sa im preto, že by neboli rovnocennými súpermi - lebo rovnocenní, na počudovanie, boli - ale preto, lebo mu bol odporný ten jeho zbabelý strach z prehry. Keď Jerry v šachu prehrával, nenachádzal v hre nijaké uspokojenie, nemal ani ten príjemný následný pocit, že si zatrénoval, ba neuspokojovalo ho ani to, že si zahral s kamarátom, ako keď hrával poker - myslel iba na to, že je celý napáchnutý nikotínom, že sa zasa zasedel neskoro do noci a že mu zasa niekto prešiel cez rozum. Pri vidličke v šachu človek nevyhnutne stratí jednu figúrku.
Ruth, bledá od vyčerpania, vzrušene gestikulovala pri kozube a naprázdno otvárala ústa: Kto je to?
Jerry si vzdychol od úľavy, že sa už nedá nič robiť, len nechať veciam voľný priebeh, nechať všetkému voľný priebeh. „Áno,“ povedal Richardovi. „Hovorila pravdu.“
Teraz už Ruth vedela, kto to je. Jej postava na okraji jeho periférneho videnia znehybnela ako na mŕtvom zábere.
„Dobre,“ povedal Richard. „Teraz už niekam napredujeme.“ „Kam?“ zasmial sa Jerry.
„Veď to je to,“ odvetil Richard so svojím typickým komickým uspokojením, ani čo by zabodoval v hre, do ktorej Jerry nevidí. „Naozaj, kam? Tam, kam nás chceš zaviesť, Jerrinko. Sally aj ja sme veľmi zvedaví, kam nás to chceš zaviesť.“
„Ako sa to vezme,“ odvetil Jerry, nevediac, kam z konopí. Cítil sa podvedený. Sally ho postupne presviedčala o tom, že Richarda akosi netreba brať vážne. A zrazu ho treba brať veľmi vážne, lebo tým, že to vie, sa všetko úplne obrátilo. Klamala mu.
„Mohli by ste obidvaja prísť k nám?“ spýtal sa Richard. Jerry mal pocit, že sa vrátili do starých čias, predtým než Conantovci začali odmietať, keď Richard alebo Sally kedykoľvek zavolali a pozvali ich v piatok večer do kina alebo na nedeľný pohárik.
Jerry akoby sa vrátil do tých čias a odpovedal: „Je už veľmi neskoro, nemáme koho zavolať k deťom.“ Potom si spomenul na to, na čo sa zúfalo usiloval zabudnúť, a to na ich situáciu. „A neprišli by ste vy k nám?“ spýtal sa. „Vy máte Josie.“ „Dnes večer má Josie voľno. Zabudol si už na náš domáci režim?“
„Tak trochu áno. A čo zajtra večer? Nemohlo by to počkať, kým si to všetko zvážime?“
„Ja si nemám čo zvažovať,“ odvetil Richard rovno. Zdalo sa, že všetko číta zo scenára, zatiaľ čo Jerry musí improvizovať. „Ja som v tomto príbehu len nezúčastnený divák. Nikto sa so mnou neradil, nikto neprejavil záujem o môj názor.“
„A ako sme mohli? Čo sme ti mali povedať?“
