STERN, RICHARD MARTINLESNÝ POŽIAR
(Wildfire)
Smena, Bratislava, 1993
edícia Libresso (9)
preklad Anton Eliáš
1. vydanie
ISBN 80-221-0206-7
beletria, román,
376 s., slovenčina
hmotnosť: 462 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý
0,30 €
*zlaci*
Nezvyčajný príbeh sa odohráva v Sanrijskom národnom lesoparku, vo vyprahnutom lese, na ktorý už vyše šesť týždňov nedopadla ani kvapka dažďa. Jediný úder suchého blesku zasiahne statnú píniu a úlomky tlejúcej kôry spolu s vetrom rozohrajú nebezpečnú a skazonosnú hru. Požiar sa čoraz väčšmi rozširuje, lesná stráž a požiarne čaty sa ho snažia udržať pod kontrolou. Na okraji lesa si postavili svoje honosné vily a obrovské ranče boháči z celej Ameriky. V kontraste s touto časťou je sídlisko Bellevue Acres, domov obyčajných ľudí s množstvom detí, psov a mačiek. Chrániť treba všetkých - chudobných i bohatých. No oheň je nenásytný. Vymyká sa spod kontroly a vyberá si prvé obete. V takýchto chvíľach sa prejavuje i charakter ľudí. Jeden sa snaží pomôcť, iný myslí iba na seba. Nešťastie niektorých zblížilo, iných rozdelilo. Autorovi sa podarilo vynikajúco vykresliť jednotlivé postavy, ich konanie a pohnútky. Aj tento román R. M. Sterna tak ako romány Vežiak a Most sa zaradil medzi svetové bestsellery.
8. kapitola
Jedna z juhozápadných požiarnych čiat spolu s chlapmi Bessie Wingateovej dosiala rozkaz obsadiť nízky horský hrebeň a zastaviť na ňom požiar. Obidve čaty sa roztiahli do riedkej rojnice a rýchlo sa pustili do čistenia prieseku. Odstraňovali všetko, čo mohlo horieť, pílili stromy tak, aby vrcholcami padali do požiariska, vytínali kroviská, klčovali mladý porast a spolu s vetvami všetko hádzali smerom k postupujúcemu ohňu. Zostával za nimi pás holej zeme a nízke, ani nie desaťcentimetrové pne.
Slnko už riadne pripekalo; žlté vesty a prilby, ktoré patrili k požiarnickému výstroju, 'veru neboli nijaké bikiny’, ako raz Bessie poznamenala.
Poskytovali však aspoň akú-takú ochranu pred lietajúcimi iskrami, a tak sa v nich všetci potili, hoci po pár minútach smrdeli, ani čo by sa celý život neumývali, preklínali oheň i terén, oháňali sa sekerami a lopatami, rúbali a škrabali, zadúšaní hustým štipľavým dymom, ktorý človeka nútil rýchlo, kŕčovito dychčať a ustavične mu pripomínal, že sa nachádza v dvetisícmetrovej nadmorskej výške, kde je vzduch redší a chudobnejší na kyslík.
Oheň s hukotom vyletel hore úzkym kaňonom vyschnutej bystriny, ocitol sa na pomerne rovnej náhornej plošine, začal sa vejárovito rozliezať a napredoval pomalšie. Pažravo požieral všadeprítomné mexické borovice a borievkové kríky, ale nepohrdol ani zelenými kaktusmi a opunciami, ktoré sa v sálavej horúčave najskôr šialene zvíjali a potom prudko, v okamihu vzbĺkli, syčiac ako klbko vyplašených hadov.
O kúsok vyššie nad hranicou požiaru, na okraji pralesa, odovzdane čakal na svoj osud hustý porast vysokých pínií. Vtáci už dávno odleteli zo svojich hniezd; teraz z miest ohrozených požiarom v panike utekala všetka drobná zver - myši, veveričky, zajace sa zo všetkých síl hnali hlbšie do lesa. Ani dravce nezostali bokom. Divé mačky, líšky, kuny a lasice si v smrteľnom strachu pred ohňom vôbec nevšímali, že bežia v jednom húfe so svojimi potenciálnymi obeťami.
Jeden z dobrovoľníkov z juhozápadnej čaty, počerný šľachovitý chlap latinskoamerického pôvodu s ostrými črtami tváre a srdnatými očami, kývol Bessie mačetou. "Ahoj, kočka," prehodil laškovne, široko sa uškrnul a vyceril oslňujúco biele zuby. Oslovenie v danej situácii vyznelo nanajvýš nemiestne.
"Nešaškuj," odbila ho Bessie bez hnevu.
"No dobre. Čo by si povedala, keby som ťa pozval na jedno vychladené pivečko?"
"Vybral si si pravú chvíľu," odsekla Bessie štipľavo. "Tá potvora lezie rovno na nás."
"Sú aj takí, čo riziko priam zbožňujú, dušička. Ale aj na môj vkus tu začína byť prihorúco. Radšej si natiahnem celtu."
Celtou volali kus ohňovzdornej látky, ktorá mala z vnútornej strany našité úchytky na ruky a nohy. Používala sa v prípade krajného ohrozenia, keď sa už nedalo zachrániť útekom. Vtedy bolo treba dokonale vyčistiť najbližšie okolie, ľahnúť si doluznačky na holú hlinu, prikryť sa celtou, pevne pritlačiť jej okraje na zem a dúfať, že oheň sa ponad vás preženie bez toho, aby vám ublížil.
"Pokiaľ ide o to, ani ja, ani moja čata sa nemienime nechať zaskočiť, aby sme museli použiť celty. Hej, Pete! Netrep sa tak dopredu, nie si v krčme U jeleňa, došľaka!”
Chlap z juhozápadnej dobrovoľníckej čaty mal chuť pokračovať v rozhovore. " Tamto sú Apači. Mescalerovia. Sú z našej čaty. Vieš, čo jeden z nich vyhlásil? Hasenie lesných požiarov je vraj jediná rozumná vec, na ktorú sa bieli zmohli. Čo na to povieš?"
"Že trafil klinec po hlavičke," odvrkla Bessie, srdnato sa rozháňajúc lopatou. Z celej sily ju vrážala do zeme, burinu, kríčie i malé stromčeky vyvracala aj s koreňmi a odhadzovala ich z čisteného prieseku smerom k požiarisku. Pritom úchytkom sledovala plamene pod úbočím. "Nepáči sa mi to," pokrútila hlavou. "Vonkoncom sa mi to nepáči. Tie vysoké stromy sú príliš blízko. Mám pocit, akoby mi rástli rovno za chrbtom." Zdvihla hlavu a zahľadela sa na oheň pod nimi. "Počúvajte, ako tá potvora huláka. Tuším by nedbala zaživa nás upiecť."
Elsie Edwardsová si obliekla nohavice a košeľu a roztrasenými prstami si pozapínala gombičky a zips. Prepadlo ju nepremožiteľné, nástojčivé nutkanie čím skôr zakryť svoju nahotu.
Spočiatku mala strach, že Don je mŕtvy, bol však iba v bezvedomí. Dýchal pomerne plynule a aj pulz mal pravidelný a dosť silný.
