MASON A. E. W.VILA RUŽENA
(At the Villa Rose)
Brado, Bratislava, 1991
preklad Michal Breznický
obálka Gita Mihalovičová
2. vydanie
ISBN 80-7127-010-5
beletria, detektívky
176 s., slovenčina
hmotnosť: 202 g
mäkká väzba
stav: veľmi dobrý
0,50 €
*marno*dete*
■ AUTO PANI DAUVRAYOVEJ ■
Skočili do drožky. Perrichet vyliezol hore na sedisko a už uháňali ulicou popri hoteli Bernascon. Zastali asi sto metrov za hotelom, pred akousi vilou. Medzi cestou a záhradkou bol živý plot a nad ním tabuľa s nápisom „Vila sa prenajme“. Pri bráne stál strážnik a v záhrade hned za bránou Louis Besnard, policajný komisár, a Servettaz, šofér pani Dauvrayovej.
- Tu je, - oznámil im Besnard, keď vystúpil z drožky, - v kôlni na koče.
- Tu? - zvolal prekvapene Ricardo.
Objav vyvrátil všetky jeho teórie. Nazdal sa, že sa auto nájde takých dvesto kilometrov od Aixu, nie tu, zo dva kilometre od vily Ružena. Už sama myšlienka bola absurdná! Istotne sa chceli maskovať, načo by ho boli vzali? Čím väčšmi rozmýšľal, tým pravdepodobnejšie sa mu to videlo. Koniec-koncov aj Hanaud predpokladal, že jeden z vrahov bude v Aixe. A skutočne, inšpektor nevyzeral sklamaný.
- Kedy ho našli? - spýtal sa chytro Hanaud.
- Ráno. Dvakrát do týždňa chodieva do vily záhradník. Našťastie chodieva v stredu. A našťastie včera večer pršalo. Všimol si na štrku stopy po kolesách, a keďže vo vile nikto nebýva, prekvapilo ho to. Dvere na kôlni našiel otvorené a dnu auto. Cestou na obed zašiel to oznámiť na policajné riaditeľstvo.
Spoločnosť išla za komisárom po štrkovej cestičke až ku kôlni.
- Vytiahnite auto, - obrátil sa Hanaud k Servettazovi.
Bola to veľká, výkonná limuzína, luxusne vybavená.
so svetlosivým poťahom na sedadlách, zvonka tmavosivá. Len čo auto pomaly vytiahli na slnko, vydral sa ohúrenému Perrichetovi z hrdla výkrik:
-Och! Nikdy si to neodpustím... nikdy.
- Prečo? - zvrtol sa Hanaud.
Perrichet stál ako socha, s vytřeštěnými okrúhlymi očami. s otvorenými ústami.
-To auto, pane, som videl dnes ráno o štvrtej na rohu, ani nie päťdesiat metrov od vily Ružena.
- Čože! - zvolal Ricardo.
-Videli ste ho? - skríkol aj Wethermill.
Teraz aj oni stáli ohromení ako pred chvíľou Perrichet.
- Istotne ste si to poplietli, - podotkol komisár.
-Nie, nie, pane, - nástojil Perrichet. - Bolo to toto auto. Aj to číslo. Práve sa rozvidnelo. Stál som pred bránou, kde mi kázali strážiť, pán komisár. Auto vyšlo spoza rohu a spomalilo. Akoby bolo chcelo zabočiť do ulice, kde som stál. No vtom šofér pridal plyn. akoby sa už bol rozhodol, kadiaľ má ísť, a uháňal do Aixu.
- Bol niekto v aute? - spýtal sa Hanaud.
-Nie, pane, bolo prázdne.
-Ale šoféra ste si hádam všimli! - zvolal Wethermill.
-Ozaj, ako vyzeral? - skríkol komisár.
Perrichet smutne pokrútil hlavou.
- Mal na tvári ochranné okuliare. Mal čierne fúziky a bol v ťažkom modrom zvrchníku s bielym golierom.
-To je môj kabát, pane, - ozval sa Servettaz a zdvihol ho v aute zo sedadla. - Moja livrej u pani Dauvrayovej.
Harry Wethermill nahlas zastonal.
- Vyšmykol sa nám. Už sme ho mali v hrsti... vraha!... a dali sme mu možnosť ujsť!
Bolo im Perricheta ľúto.
- Pane, - obhajoval sa nešťastník, - keď auto spomalí a zasa sa rozbehne... to nie je nič nezvyčajné. Nevedel som. aké číslo je na aute pani Dauvrayovej. Ba nevedel som ani, že ho ukradli.
Oči sa mu zrazu zaliali slzami hanby.
- A čo sa vlastne vyhováram? - zvolal. - Lepšie urobím, keď si oblečiem uniformu a znova sa postavím na roh ulice. Som chumaj, presne taký ako vyzerám.
- Hlúposti, priateľko! - povedal Hanaud a potľapkal nešťastného chlapíka po pleci. - Zapamätali ste si auto
