-KYNA VRAŽDU TREBA DVOCH / RÉŽIU MÁ MŔTVY / NERUŠ LEPŠÍCH ĽUDÍ
(Zu einem Mord gehören zwei - Ein Toter führt Regie - Stör die feinen Leute nicht)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1987
edícia Zelená knižnica
preklad Kornel Földvári, Zora Bútorová
prebal Svetozár Mydlo
1. vydanie
072-012-87 NVT
beletria, detektívky,
444 s., slovenčina
hmotnosť: 508 g
tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý
0,30 € darované THCK
*zlaci*
V detektívkach západonemeckého autora píšúceho pod skratkou -ky sa odrážajú spisovateľove profesionálne znalosti - Kurt Bosetzky je profesorom sociologie - a tie mu spoločne so schopnosťou psychologickej analýzy umožňujú poukázať na podhubie, z ktorého vyrastajú kriminálne prípady.
V románe Na vraždu treba dvoch vykreslil situáciu upadajúcej firmy v podmienkach tvrdej konkurencie a jej dôsledky na život majiteľa podniku Tomaschewského, ktorý sa pokúša vykradnutím banky vyriešiť svoju beznádejnú finančnú situáciu, ale naplánovaná akcia sa skončí celkom ináč.
Sériou rušných a zdanlivo záhadných príhod je poznačený dej románu Réžiu má mŕtvy. Medziľudské vzťahy na oddelení firmy EUROMAS vyústia do samovraždy pracovníka Ossianowského, ktorý v zanechaných listoch odhalil pravú tvár svojich kolegov, a tým ich vyprovokoval k priam smrtonosným akciám.
V románe Neruš lepších ľudí predstavuje mikroklímu celej spoločnosti fiktívne mesto Bramma, kam napriek varovaniu starej matky pricestuje vysokoškoláčka Kata na sociologický prieskum.
Opojenie však unikalo tým rýchlejšie, čím kŕčovitejšie sa usilovala ho predĺžiť. Myšlienky, ktoré ako v hre odhaľovali všetky mysliteľné možnosti, sa už nedali pochytať hrubou sieťou jej vôle. Opäť ju stiesňovali nové pochybnosti.
Naozaj ho miluje, alebo si to len nahovára, aby odôvodnila svoj čin? Keď sa to tak vezme, Feuerhahn je chladnokrvný vrah — a kto jej zaručí, že sa nestane jeho najbližšou obeťou? Nevybral si už noc, v ktorej po svadbe umrie? Potom by patrilo všetko jemu. A zbavil by sa i spoluvinníka svojej prvej vraždy.
Vďaka skúsenostiam ju dialektika jej pocitov vlastne ani neprekvapovala, napriek tomu však mala slzy na krajíčku. Asi je to v nej, že si vždy zničí vlastné šťastie. Veď ešte nemá najmenší dôvod pochybovať o Feuerhahnovej lojalite a láske.
No čo ak je pokrytec, ak jej všetko len predstiera? Je to typ sobášného podvodníka... Strhla sa.
Zazvonil niekto?
Stíšila rádio a načúvala. Áno, skutočne... Istotne čosi zabudol, pomyslela si, vodičák alebo čo. Prihladila si dlhé vlasy dozadu a vstala. Dúfala, že na nej nevidieť, o čom premýšľala. Cestou k dverám si nasadila osvedčený šarmantný úsmev — svoju najlepšiu masku.
Potom však ostala v otvorených dverách stáť ako skamenená. „Vy, pán Mannhardt?“ spýtala sa nakoniec a zbadala, že má zachrípnutý hlas.
„Prepáčte...“ Mannhardt pôsobil rozpačito.
„To je ale prekvapenie,“ povedala zámerne bodro. ,Je to milé, že sa zasa stretávame. Odvtedy už predsa uplynulo niekoľko dní... Čas tak rýchlo nelieči rany, ale...“ Hovorila a hovorila, aby prekonala podvedomé napätie situácie. Podľa všetkého Mannhardt neprišiel s úradným poslaním. Čo by u nej aj mohol chcieť? Bola si istá, že spáchala perfektnú vraždu a - v tom tkvie podstata veci - na perfektné vraždy nemožno prísť; musí to byť jasné i úradníkovi ako Mannhardt. Ostáva teda len druhá možnosť: hľadá dobrodružstvo. Už nedávno sa sotva ovládol; neuniklo jej to.
„Dúfam, že neruším,“ povedal Mannhardt.
„Ako sa to vezme!“ Odmietavo sa usmiala. Protivný chlap. V modrosivom obleku vyzeral ako odporné medúzy, ktoré jej každoročne pri Severnom mori pokazia radosť z kúpania.
„Môžem ďalej?“
„Som práve zaneprázdnená.“
„Ale pani Tomaschewská!“ predstieral veselosť. „Posledne ste predsa povedali, aby som sa zastavil, keď budem nablízku... Slovo robí ženu!“
„Lepšie by sa mi to hodilo inokedy - pochopte, ja...“ „Nechcel by som vás zbytočne pozývať do úradu.“ Zamrazilo ju. „Čo sa deje? Má to byť výsluch?“
„Nie, malý rozhovor... Prípad vášho muža - teda máme ešte niekoľko otázok.“
„Akurát teraz?“
„Žiaľ, áno...“
„Prosím, tak poďte ďalej.“
Zaviedla ho do obývačky. V miestnosti bolo ešte cítiť Feuerhahnovu kolínsku; dúfam, že nič nenechal pohodené. To, že sa tu stretávajú, nič nedokazuje, ale predsa... Netreba zbytočne dráždiť fantáziu niektorých ľudí.
Potom si sadli naproti sebe do dvoch nízkych kresiel, pripomínajúcich mušle. Dobre si všimla, ako sa jej Mannhardtov pohľad kĺže po stehnách. Zamrazilo ju - má pohľad ako pavúčie nohy... Ak len predstiera služobnú povinnosť, aby ma mohol obťažovať, oznámim ho, pomyslela si. Aký zakomplexovaný suchár! Úradník dušou i telom, svoju ženu oslovuje len mamička a potom na Kudamme sleduje ľahké dievčatá, ale nikdy nenaberie odvahu osloviť niektorú. Chlap, ktorý si netrúfa v najbližšej drogérii kúpiť tucet prezervatívov. Ako Tomaschewski - presne ako Tomaschewski!
„No...“ Mannhardt si šúchal bradu. „Mrzí ma, že vás... Nechápte ma nesprávne, bol by som šťastný, keby som nemal pravdu. Je to však moja povinnosť. Áno, keby bolo po mojom, tak, tak... Ale nechajme to!“ Vzchopil sa. „Všetko je len hypotéza, viete, občas si každý z nás niečo vymyslí...“ Zasmial sa. „Každý sám sebe Maigretom!“
Jeho zvláštne správanie ju miatlo a znepokojovalo.
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
...posledná veta...
Feuerhahn sa len sumial.
...posledná veta...
"Na Havaji," odvetil Mannhardt.
...posledná veta...
Rozmýšľať...
