ZOLA, ÉMILEGERMINAL
(Germinal)
Pravda, Bratislava, 1950
edícia Krásna próza
preklad Imrich Vašečka
obálka J. Šturdík
1. vydanie, 7.500 výtlačkov
beletria, román
484 s., slovenčina
hmotnosť: 640 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal poškodený
1,60 €
*zlaci* in *021*
Román Emila Zolu Germinal má čo povedať i dnešku, hoci vznikol koncom minulého storočia a hoci opisuje osudy francúzskeho proletariátu začiatkom druhej polovice XIX. storočia. Má čo povedať starším: pripomenúť im pomery v kapitalizme, ktoré sami prežili. Má čo povedať mladším, ktorí ich síce tiež skúsili, ale ich ešte natoľko nevnímali a neuvedomovali si dosah a následky každého zásahu mocnej, hoci početne malej triedy kapitalistov.
Do obrazu biedy, sociálnych bojov, osobných radostí a žalostí hrdinov vkladá Zola kamienky mozaiky socialistickej teórie a revolučnej praxe. Obraz sa skladá z typických postáv proletariátu i z typických postáv kapitalizmu; a mozaiku tvoria rôzne socialistické teórie, od utopických až po Marxa: utopické teórie, ktoré porazil vývoj, a život a sila rastúceho a uvedomujúceho sa proletariátu, ktorý Marx označil za vedúcu triedu v budúcnosti. A tento proletariát, hovorí Zola, už klíči, už klíči tá armáda, ktorá zrúca starú budovu prehnitej spoločnosti a na jej troskách postaví lepší svet.
Dielo je teda obrazom biedy a sociálnych zápasov proletariátu. Ale nielen obrazom, ono ukazuje aj cestu, ako pomery zlepšiť. V časoch Zolovho pôsobenia bolo to dielo vrcholne pokrokové, preto sa nesmieme diviť, že buržoázia sa snažila umlčať Zolu každým spôsobom, medziiným aj tým, že ho vyhlásili za nemorálneho. Pokrokovosť dýcha z tohto románu ešte aj dnes. Pre uvedomelého čitateľa je rekapituláciou časti vývoja ľudskej spoločnosti — pomerov za kapitalizmu, menej uvedomelému ukazuje pravú tvár kapitalizmu. A tak nikto nemôže nevidieť jeho chyby a nemôže neuznať, že vývin ľudskej spoločnosti má svoje opodstatnenie. Osoží preto aj najširším vrstvám čitateľstva.
É. Zola sa narodil v Paríži roku 1840 a zomrel roku 1902. Bol zakladateľom a vodcom naturalistickej školy. Snažil sa vytvoriť vedecký román, ktorý mal dokázať, že človeka a jeho prejavy podmieňujú okolie a dedičnosť. Svoje učenie o naturalistickom umení rozvinul v niekoľkých pojednaniach a aplikoval ho v rozsiahlom 20-sväzko-vom románovom diele »Les Rougoun-Macquart«. Opisuje v ňom históriu, najmä sociálnu, rodiny v čase Druhého cisárstva. Členovia tejto upadajúcej rodiny majú byť príkladom, akú dôležitú úlohu vykonávajú zákony dedičnosti. Román Germinal, ktorý predkladáme svojim čitateľom, patrí do radu najznámejších románov tohto diela.
Chlapci kráčali popredku. Janko sa Bébertovi sveroval so složitým plánom, ako sa dostať k štvorsouovému úveru na tabak, o kus ďalej išla úctivo Lýdia, za ňou Kata, Zachariáš a Štefan. Nik nepreriekol slova, pred hostincom »u Výhody« ich dohonili Maheu a Levaque.
— Sme na mieste, — povedal Maheu Štefanovi. — Chcete ísť dnu?
Odtrhli sa od ostatných. Kata na chvíľu postála a posledný raz pozrela na Štefana svojimi veľkými, ako zelenkastá pramenistá voda čistými očami, ktorých kryštálový lesk začiernená tvár ešte zdôrazňovala. Potom sa usmiala a zmizla s ostatnými na stúpajúcej ceste, vedúcej do dediny.
Hostinec stál na križovatke medzi kolóniou a baňou. Bol to dvojposchodový tehlový dom, vybielený odhora až dolu vápnom, s veselou, blankytne modrou lemovkou okolo okien. Na štvorhrannej vývesnej tabuli, pribitej nad dverami, bolo žltými písmenami napísané: »Výčap u Výhody, majiteľ Rasseneur.« Vzadu bola kolkáreň, ohradená živým plotom. Spoločnosť urobila všetko možné, aby túto odrobinku, obkolesenú jej rozľahlými pozemkami, odkúpila, lebo tento hostinec, rozložený uprostred polí a otvorený pri samom východe z Voreux, ju veľmi tlačil v žalúdku.
— Vojdite. — opakoval Maheu Štefanovi.
Miestnosť bola malá, holá, svetlá, s bielymi stenami,
troma stolami, tuctom stoličiek a ako kuchynský kredenc veľkým jedľovým pultom. Bolo tam najviac ak desať pivových pohárov, tri fľaše likéru, fľaša na vodu a malá cinková skrinka na pivo s cínovým kohútikom. Nič viac, ani obraz, ani tabuľka, ani karty. Vo vyleštených liatinových kachliach ticho horela troška uhlia. Jemná vrstva bieleho piesku na dlaždiciach vpíjala vlhkosť tohto kraja, neustále máčaného vodou.
— Jedno pivo, — rozkázal Maheu veľkému plavému dievčaťu, dcére niektorej susedky, ktoré tu niekedy dozeralo. Je tu Rasseneur?
Dievča otočilo kohútikom odpovedajúc, že pán sa hneď vráti. Baník pomaly, jedným dúškom vyprázdnil polovicu pohára, aby splákol prach, ktorý mu zapchával hrdlo. Kamaráta neponúkol. Jediný hosť, akýsi mokrý, začiernený haviar sedel pri stole a ticho, hlboko zamyslený, pil svoje pivo. Vošiel aj tretí, posunkom si rozkázal, bol obslúžený, zaplatil a bez slova odišiel.
Potom sa zjavil veľký, tridsaťosemročný muž s dobráckym úsmevom na okrúhlej, vyholenej tvári. Bol to Rasseneur, bývalý haviar, ktorého spoločnosť pred troma rokmi pre štrajk prepustila. Bol veľmi dobrý robotník a vedel pekne hovoriť. Zaujal sa verejne za všetky požiadavky a nakoniec sa stal vodcom nespokojencov. Jeho žena, tak ako veľa baníckych žien, mala už predtým výčap, a keď ho vyhodili na dlažbu, ostal aj on hostinským. Zohnal peniaze a ako by spoločnosti navzdory postavil svoju krčmu priamo naproti Voreux. Teraz jeho obchod rozkvital, stával sa strediskom, obohacoval sa z hnevu, ktorý pomaly vštepoval do sŕdc svojich bývalých kamarátov.
— To je chlapec, ktorého som najal dnes ráno, — hneď vysvetľoval Maheu. — Máš niektorú zo svojich dvoch izieb voľnú a chceš mu dať na štrnásť dní úver?
Široká Rasseneurova tvár sa hneď veľmi nedôverčivo zatiahla. Skúmavo hodil po Štefanovi okom, ani sa nenamáhal, aby prejavil ľútosť, a odpovedal:
— Nemožno, obe izby sú obsadené.
Mladík toto odmietnutie očakával, a predsa ho zabolelo; aj sa zadivil, ako sa ho naraz zmocnil žiaľ, keď si pomyslel, že má odísť. No všetko jedno, keby mal svojich tridsať sous, odišiel by. Baník, ktorý pil pri stole, odišiel. Druh za druhom prichádzali iní prepláknuť si hrdlo a potom zasa tým istým klátivým krokom odchádzali. Bolo to zvyčajné opláknutie, bez radosti a vášne, nemé ukojenie potreby.
— No, nič nového? — dôverným tónom sa pýtal Rasseneur Maheua, ktorý po troškách dopíjal pivo.
On sa poobzeral, a keď videl, že je tam iba Štefan, riekol:
— To, že sme sa zasa pohádali ... Áno, pre výdrevu,
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
...posledná veta...
A klíky tohto semena čoskoro vzídu a rozrastú sa po celej zemi!
