SVĚTLÁ, KAROLINAROZPRÁVKY SPOD JEŠTĚDA
(Povídky z Podještědí)
Mladé letá, Bratislava, 1959
preklad G. Rapoš
doslov H. Urbancová
ilustrácie K. Štika, A. Štiková
beletria, poviedky,
1. vydanie, 6.250 výtlačkov
hmotnosť: 381 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu
1,50 € PREDANÉ
*cesvo* in *H-2-9*
Ale náš Lukáš nebol dnes pre svojho suseda na seníku práve najpohodlnejším spoločníkom — myšlienky mu nedali pokojne ležať a spať. Stále musel len o tom hútať, prečo sa dnes večer Vendulka z ničoho nič tak prehnane prísne správala, a hoci mala v očiach plno najvrúcnejšej lásky, v postoji a slovách bola taká zdržanlivá. Čo to za nerozumné vrtochy jej vošli do hlavy? Chcela zaonačiť, že jej na ňom vždy tak veľmi záležalo? Strachovala sa azda, že by si ju teraz, keď ju má, pre jej veľkú prítulnosť menej vážil, ako sa to niekedy u mužov stáva, a tak sa teda svedčí, aby sa trochu zdráhala a našla si či takú, či onakú výhovorku? Ako ho len mohla tak zle poznať? Veď si ju vždy práve pre tú jej otvorenosť tak veľmi vážil a väčšmi ako čokoľvek iné ho tešilo, že v každom jej pohľade, v každom jej slove je iba čistá pravda a nikdy ani kúska ľsti a pretvárky. Ale najlepšie bude, keď si nad tým hlavu lámať nebude. Možno ani sama nevedela, čo to tak zrazu na ňu prišlo. Ženám sa to stáva, že si čosi z ničoho nič zaumienia, snažia sa to vykonať, a keď sa ich človek opýta prečo, nemôžu mu nijak uspokojivo odpovedať. Veď na celej tej veci vlastne celkom nič nebolo, dajsamisvete, jeden bozk! Ak ho dnes nechcela bozkať, bude ho chcieť, inokedy. Len keď ju už konečne mal na svojom gazdovstve, pri svojom kozube, pri svojom dieťati a už nikto sa teraz nemohol medzi nich vložiť a zas ho o ňu pripraviť!
„Veď ona zajtra zvrtne, dlhšie to nevydrží!“ opakoval si Lukáš, a aby sa utešil, zasa si pripomenul večery pri potoku pod osikou. Bol naisto presvedčený, že sa tie blažené chvíle lásky zajtra určite vrátia, konečne sa uspokojil a zažmúril oči k spánku práve vtedy, keď za ním v kuríne už tretí raz kohúty zakikiríkali a oznamovali gazdinám a slúžkam, že slniečko už vstáva z ružových vankúšov a pripomína im, aby vstávali aj ony.
Ale Lukáša pevná nádej, že sa Vendulka na druhý deň polepší, sklamala. Na druhý deň si počínala práve tak ako v prvý deň a v tretí deň celkom tak ako v druhý. Dôsledne tvrdila svoje, že bozky teraz pred sobášom medzi nimi nemajú čo hľadať, lebo by tým mohli nebohej zavdať príčinu na pohoršovanie, že sa, chúďa, musela zo sveta odpratať, aby oni mohli byť šťastní. Ako sa jej vraj inak môžu za to odmeniť a čo inšie jej po vôli urobiť, ako že takto dokážu, ako si jej pamiatku ctia ?
Lukáš zas len nevedel, čo si má o svojej neveste pomyslieť, jej mudrovanie sa mu vonkoncom nepáčilo, ale ako ju mal od toho odvrátiť, keď pred ňou ani jedinké slovo, ktoré proti jej dôvodom povedal, neobstálo. Pcdobrotky nemohol ničoho dosiahnuť a mal ju príliš rád na to, aby si počínal voči nej dajak zhurta. A tak teda začal prosiť, ale ona ani teraz nesúhlasila, ani keď si ten bozk žiadal nie kvôli dajakému milovaniu, ale vraj len preto, aby sa mu splnila vôľa.
„Vari si ty, Lukáš, malé dieťa?“ hrešila ho, že sa toho domáhal, „veď chlap má vždy byť viac ako žena, prečo práve chceš byť v dobrote horši ako ja. Veď ma to už skoro pri tebe mrzí.“
A tak zasa Lukáš nič nedokázal, či už rozprával, dokazoval, snažil sa, ako len chcel; konečne mu svitla myšlienka, že ho azda nevesta náročky tak pokúša a možno sa na tom baví, ako veľmi sa za ňou šalie. Dosť možné, že sa pritom, keď videla, ako viditeľne je pomätený, tajne radovala. Akože by to nebola pobadala, že sa mu teraz naozaj trikrát tak páči ako pred troma rokmi a ako ho zakaždým mykne, keď ju odrazu zazrie, ba len keď ju začuje nenazdajky hovoriť ? Isteže sa už presvedčila o tom, že ju ešte nikdy nemal tak rád ako práve teraz, mala bystré oči a poriadny dôvtip — ale vari sa to svedčilo snažiť sa ho trápiť len pre vlastnú zábavu, tajne sa mu vysmievať pre jeho lásku a azda si pritom myslieť: „S tebou si môžem robiť, čo sa mi zachce, odvtedy, ako si mi istý.“ Podaktorí ľudia si vážia len to, čo nemôže byť ich, a len čo to dosiahnu, už o to nedbajú. Či aj ona patrila medzi nich?
A tak sa Lukáš začal už naozaj na Vendulku srdiť a o týždeň jej to už priamo povedal, že sa mu nezdá taká dobrosrdečná ako pred troma rokmi.
Ale Vendulka akoby jeho narážkam, či už nerozumela, či ich nepočula, či si z nich už celkom nič nerobila; nikdy sa nedočkal toho, aby mu na ne poriadne odpovedala. Správala sa k nemu tak srdečne, hľadela naň tak blažene, poskakovala si tak radostne, že bolo na nej vidieť, že sa cíti ako v nebi, každý sa musel pri pohľade na jej šťastnú tvár potešiť, aj Lukáš mal z toho veľkú radosť, aj on sa cítil ako v nebi, keď sa naňho tak ľúbezne, tak naplno úprimne usmiala — ale len čo si k nej prisadol a chcel sa s ňou dôverne pozhovárať o svojej láske k nej, hneď si vymyslela dajakú prácu, ktorá na ňu čaká, a skôr ako sa spamätal, sa mu vyšmykla a už bola preč. Pochopiteľne, za ten krátky čas, ako mu gazdovala, to v jeho dome vyzeralo celkom inak — každý kút dostal novú tvár a usmieval sa na človeka čistotou. Vendulka sa od rána do večera usilovala, aby napravila, čo nebohá zanedbala, a naozaj na reči jej neostávalo veľa času. Ale čože záležalo zaľúbenému Lukášovi na všetkej jej práci, čistote, usilovnosti a starostlivosti, na všetkých jej múdrych a súrnych opravách, ktoré v jeho gazdovstve robila — on chcel mať svoj bozk, nič inšie od nej nežiadal, nič inšie od nej nečakal a vlastne si mohla všetko ostatné nechať.
..................................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Ale ona tvrdila, že je to dosiaľ starej mamino, a neprestávala to tvrdiť, že si je spolu s mužom iba teraz roveň a že obidvaja nemajú na tom mieste nič inšie iba svoju usilovnosť a úprimnosť.
