MONOD, MARTINEPATRICIA ODCHÁDZA
(La nuage)
Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1958
preklad Blanka Bartošová
ilustrácie I. Weiner - Kráľ
1. vydanie, 7.000 výtlačkov
beletria, novela
136 s., slovenčina
hmotnosť: 228 g
tvrdá väzba
stav: dobrý
0,20 €
*cesvo*
Spŕška zasypávala opustené karty na stole. Biely dážď sa tíško ukladal na hru a na hráčov. Diana sa podobala zle napudrovanej madame Pompadour, Teddy a Allan budili dojem nepravých patriarchov.
— No tak, povedal Finley, čo je to, doktor?
Obaja stáli hore na schodoch. Vincent privolával na pomoc zúfalo všetky svoje vedomosti. Musela byť nejaká súvislosť medzi týmto dažďom a tým svetlom, ale aká? Prudko schytil Finleya za rameno.
— Prisahaj mi, že si nevbehol do toho perimetra!
— To ti rád odprisahám, povedal Finley, ale potom ti rozbijem hubu za to, že si mi dal takú otázku.
— Dobre, povedal Vincent. Predpokladám, že sa pre toto nájde nejaké vysvetlenie, ale pýtam sa, kde?
— V Hirošime tiež padal dážď. A bol čierny, povedal Tako.
Medzi obidvoma veľkými Američanmi vyzeral malý ako drobná čierna oliva. Nevedeli, ako sa sem dostal. Ale bol tu. A mal ten nepriateľský a zasvätený pohľad odborníka stojaceho pred záhadou.
— Tento dážď je biely, povedal Vincent, a výbuch bol pred dvoma hodinami.
Tako mierne zakašlal, každý vedel, že kašeľ je neprirodzený a slúži len ako úvod.
— Nechcel by som, aby ma zasiahol tento dážď, doktor. Myslím, že nie je dobrý.
Opäť sa stretli modré a čierne oči. Bez nenávisti a bez sympatie. To, čo každý z nich vedel, nemohol povedať druhému tak, aby pochopil.
Vincent sa rozhodol.
— Haló, zvolal, bol by som rád, keby ste išli dnu.
Všetci štyria sa pozreli na Vincenta. Letmým pohľadom zistil, že na palube nie je ani jeden člen posádky.
— Kam zmizli tvoji ľudia? — spýtal sa Finleyho.
Mastodon sa usmial.
— Nie sú predsa hlúpi! Keď niečomu nerozumejú, strčia si hlavu pod krídlo. Nájdeš ich v ich kabínach.
— Aj ty by si rád urobil to, čo oni, však?
— Áno, odpovedal Finley jednoducho, ale ja som kapitán. Prekliate svinstvo!
Prichádzala k nim Patrícia. Jej vlasy boli ako jesenné lístie postriebrené predčasným mrazom. Žiarila krásou, mladosťou, sebadôverou. Prach, ktorý ešte stále padal, dodával jej tvári a jej krásnemu telu niečo zvláštne, čo mu doteraz chýbalo.
— Je to zvláštne, všakže? — povedala.
— Mali by ste ísť dnu, opakoval Vincent.
— Prečo ? — podivila sa Patricia.
— Tento dážď je nebezpečný, povedal Vincent.
— Prečo? — pýtala sa Patrícia.
— Je to rádioaktívny dážď, vysvetľoval Vincent.
— Čo to znamená? — spýtala sa Patrícia.
To dievča je hrozné, pomyslel si Vincent, nebudem sa hanbiť a poviem jej to rovno do očí. Nabral dych — a povedal:
— Vážne, miss Van Den Brandtová, nevieme presne, čo znamenajú všetky tieto atómové úkazy. Bol by som radšej, keby ste šli dnu.
...............................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Ale pre Patriciu - už bolo neskoro.
