GOLON, ANNEGOLON, SERGE
ANGELIKA A NOVÝ SVET
(Angélique et Nouveau monde)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1992
preklad Alžbeta Filipová. Anatol Filip
prebal Anton Sládek, Karol Rosmány
1. vydanie
ISBN 80-220-0360-3
beletria, román
456 s., slovenčina
hmotnosť: 449 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý
1,00 €
*cesvo*/*
Angelika vie byť starostlivá a láskyplná, nežná a milujúca, ale aj rozvážna a chladná, a keď treba, vie sa postaviť aj do boja s mušketou v ruke. Takúto ju môže čitateľ sledovať na jej cestách po Amerike s manželom grófom de Peyrac v doteraz ešte u nás nevydanom diele Angelika a Nový svet, ktorý ešte len čaká na svoje filmové spracovanie. Angelika tentoraz nemá nijakého milenca, ale vidíme ju v rodinnom kruhu ako manželku a matku dvoch synov a dcérky Honorine.
Podarí sa Angelike po toľkých rokoch odlúčenia od svojho manžela nadviazať s ním opäť ľúbostný vzťah, bez ktorého nevie žiť? Podarí sa jej vysvetliť svojim synom a manželovi, kde sa vzala Honorine po toľkých rokoch odlúčenia?
Angelika varí, lieči, opatruje chorých, Angelika miluje. Toto všetko si môžeme prečítať o obľúbenej postave francúzskeho seriálu od Anne a Sergea Golonovcov.
A keď si k tomu pridáme pekné prostredie indiánskych kmeňov, s ktorými sa stretá Peyracova skupina — spomedzi nich sú najvýraznejší Irokézi — máme v rukách zaujímavé a poučné čítanie o americkej prírode, ale i o európskom kresťanstve v Novom svete, o večnom boji medzi prírodným a civilizáciou zdeformovaným svetom, o večnom strete prírodného, pudového prvku v človeku so spoločenskými zvykmi a zákonmi.
Angelika chápala, že veľká životná zmena môže byť pre malé dieťa ťažkou skúšku, nuž kúpanie nového chovanca radšej odložila.
— Ale veď strašne smrdí, — namietala pani Jonasová a Elvire. — A pozrite na jeho vlasy... Iste je tam plno vší.
— To áno, ale mohli by sme ho vystrašiť, keby sme ho hneď dnes ponorili do dieže. Počkajme trocha. Hádam zajtra by sme sa mohli pustiť do takej háklivej operácie.
No vyriešilo sa to samo od seba. Večer sa dieťa len kedy-tedy vzpieralo, občas si poplakalo, ale Eliáš Macollet ho vždy upokojil.
— Vravím mu, že ak bude dobrý, zajtra ho Swanissit a Uttaké vezmú na poľovačku.
Keď malý videl, ako sa ostatné deti veselo čľapkajú v dieži teplej vody, privolil, aby ho vložili k nim. Očistiť ho však mohli len povrchne. Zmes medvedieho sadla a prachu mu obalila kožu akousi vrstvou živice.
Angelika ho prehovorila, aby sa napil bylinkového čaju, do ktorého pridala pár kvapiek makového odvaru. Našla ho v chudobnej pevnostnej lekárničke. Ír O’Connel býval asi zriedkakedy chorý, a ak naňho predsa len choroba natrafila, iste sa liečil pálenkou. Spomínala na vrecúška byliniek, ktoré nechala v La Rochelle, na mastičky, sirupy a elixíry, ktoré vyrábala pre barnovskú rodinu, pričom používala recepty čarodejnice Meluzíny a dobré rady lekárnika Savaryho.
To všetko by sa jej tu veľmi zišlo, ale na zber tých najpotrebnejších rastlín už bolo pokročilé ročné odobie. Ak, pravda, na tejto novej pologuli vôbec rastú... Niektoré korienky
a kôry by sa dali zbierať ešte aj teraz, v neskorú jeseň. Hneď zajtra sa do toho pustí.
Podvečer sa prišiel Romain L’Aubigniere opýtať, ako sa má jeho synovec. Práve sladko zaspával zabalený do prikrývky tam, kde naňho prišlo spanie, pretože si nehcel ľahnúť do postele.
— Dobre viem, ako mu je, — zahundral, pokyvujúc hlavou. — Aj ja som bol irokézskym zajatcom v údolí Mohawkov... Na tie časy a na to údolie veru nikdy nezabudnem.
— Ale ako je to vlastne, — netrpezlivo sa spýtala Angelika, — pokladáte Irokézov za priateľov alebo nepriateľov?
Je život u nich dobrodením alebo peklom? Povedzte to raz úprimne!
Vari ho to prekvapilo. Ani on, ani Perrot si neuvedomovali rozpor medzi ich ľútostivými spomienkami na minulosť a pomstychtivosťou.
— Isteže, bol som u Indiánov šťastný, — pripustil. — Ale aj tak nikdy nezabudnem, že vyvraždili aj moju, aj Maudreuilovu rodinu. Viem, že je mojou povinnosťou oskalpovať ich a že ich aj oskalpujem. Pravda, dnes sme sa s nimi zmierili. Je to cena za život môjho synovca. Ale verte, že raz na nich zaútočíme.
Tíško sa ho opýtala:
— Čo urobíte s maličkým?
— Zverím ho jezuitom! V Quebecu majú seminár pre siroty a mladých Indiánov, ktorých vychovávajú za kňazov.
Angelika sa zadívala na spiace dieťa. Vyzeralo nevinne a bezbranne, tvárička so šmuhami špiny a ústa skrivené od plaču. Čím budú múry quebeckého seminára pre toto dieťa z hôr? Nepochybne iba väzením. Zodvihla hlavu, že mladému L’Aubignierovi prezradí svoje pochybnosti.
Stálo za to vyslobodiť ho za takú cenu a potom ho zavrieť medzi múry? Mysleli iba na to, aby ho vyrvali pohanom a spasili jeho dušu? Nuž, je to šľachetná starostlivosť, ale neuvážili, či dieťa môže byť šťastné a spokojné.
Keď už otvárala ústa, všimla si, že Kanaďan zmizol. Tí Kanaďania prichádzajú a odchádzajú ako tiene.
Vo vedľajšej izbe si pod Elviriným dohľadom líhali ostatné deti. Jonasovci spali v svojej izbe. Eliáš Macollet odišiel po tabak. Chvíľku bola Angelika v prvej izbe pri dieťati sama. Mrvil sa, stonal a vari darmo hľadal čosi pri sebe. Angelika ho jemnučko pohladila po mastných, strapatých vláskoch. Potom ho nežne prikryla prikrývkou, ktorá mu skĺzla z chudučkých holých pliecok.
V izbe bolo ticho, iba oheň pukotal v kozube.
Ale keď vstala, veľkí irokézski náčelníci Swanissit a Uttaké stáli tak blízko za ňou, že strapce ich opaskov sa jej dotýkali pleca.
Ohúrene hľadela raz na jedného, raz na druhého. Ako sa sem dostali? Ruka náčelníka bola vo výške jej očí a zvierala rukoväť kyjaka z lešteného dreva, ktorý mal na konci obrovský slonovinový tŕň, ostrý a lesklý.
.................................................................................................................................................................
... posledná veta ...
"Pomôž nám, Bože," zašepkal.
