TAJOVSKÝ, JOZEF GREGORDO KONCA
Matica slovenská, 1951
edícia Hviezdoslavova knižnica (5)
ilustrácie Karol Ondreička
1. vydanie, 50.000 výtlačkov
beletria, román
266 s., slovenčina
hmotnosť: 325 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, dosky ušpinené
1,00 €
*cesvo*
Slovenská klasika - súbor próz, v ktorých autor vytvoril nezabudnuteľné postavy slovenského ľudového života: starého otca v spomienkovej próze Do konca, úbohého sluhu Maca Mlieča, statočnú Mamku Pôstkovú, obetavú matku v próze Horký chlieb, do krajnej núdze zahnaného dedinského bedára z črty Na chlieb. Okrem týchto poviedok kniha obsahuje aj ďalšie: Pán syn, Apoliena, List.
V jednej polovičke domu sú dve kancelárie notárske, jedna poštárska, lebo notár (a pre meno notárka) je i poštárom, kuchyňa, čeľadník, dve komory; v druhej polovičke štyri izby. Veranda pod sklom pozdĺž celého domu. Izby pansky zariadené, „dreva“ v nich hrôza, a čo ti hneď udrie do očú, po stenách vypchaté vtáky, zvery, všade srnčie, jelenie rohy, popod nohy kože z medveďov, divých svíň i mačiek. Božechráň, aby to všetko ožilo ... I takto neraz sa už zasmiali páni, keď prišla z iných dedín nejaká nevesta, a zazrúc medveďa, sviňu i s hlavou, zubmi — od ľaku rútila sa von, a keď ju vrátili, bolo vše ešte viac smiechu, keď ju podchytávali, či je nie v druhom stave, aby sa jej niečo nestalo . . .
Pušky, pištole, šable, končiare, valašky skoro v každej chyži, na verande, v pitvore; v kancelárii dva revolvery na stolíku. A psov ako u šintra. Slovom, notár je veľký poľovník, v zime, v lete chodí po poľovnícky oblečený, máloktorý deň je doma, a preto nestačí robotu sám, ale drží si pisára a obce priplácajú.
Z mesta kedykoľvek prichodia páni i na dvoch-troch kočoch a všetko s puškami a psami, a je potom u notárov hostina, že i tri ženy nestačia riad umývať.
Notár má dve kravy ako byvoly, fajtu; dva koníky vraj za tisícku v zlate, svine, hydiny — plný dvor. On plácu, ona plácu poštársku, nikto nesmie inam s kontrakty, prepismi — nuž sedliaci rozprávajú, že má viac, ako v meste traja fiškáli. To mu nezávidia, ale sa ho boja, lebo vyrubuje porcie, má v moci celý okres, päť obcí, len sa tak hrá s richtármi a úradskými a na voľbách diktuje. Koho on nechce, ten nebude ani hlásnikom, nie by väčším nejakým úradským. Výška chlapa, zelená šata, chudá tvár, zapadlé, prenikavé oči pod čiernou obrvou — ľakneš sa ho a nemáš smelosti hlasne i len dýchnuť, lebo cítiš, že ak zachce, zmrví, rozmliaždi ťa klincami vybitou podošvou . . .
— Dajte mi, richtár, tri stovky na tri dni. . .
— Čo by nie, i štyri! — a päť richtárov pokladá si za česť, že môžu hoci z obecných notárovi požičiavať.
Vráti načas, alebo sa osloví, a ty počkáš vďačne. Ak sa ti nevidí, notár zbadá ťa po tvári, a už ti ich hodí, len siahne do železnej kasy, má v nej celé kôpky papierových . . . Podumáš, načo požičiava, keď, hľa, má, a mrzí ťa, prečo si nebol dosť ochotný . . . Lebo darmo sa už potom vyhováraš, že si to tak nemyslel a že si radšej sám požičiaš, len nech si pán urodzený notár zadrží, ak sú im ešte treba.
— Nepotrebujem takej lásky, — odsekne, hodí tisícku, aby si mu vydal.
A ty nepovieš, že nemáš vydať, natrápiš sa po celej rodine a dedine, kým rozmeníš, a potom sa už tras, kedy sa ti pomstí. Lebo ako je „panský človek“, keď je dobrý, tak je ako čert zlý, na koho sa zažerie; nedá pokoja, ani keď ho na druhú ulicu obídeš. A kdeže ho obídeš, keď ti je notár . . .
Niekedy iba skusuje, najmä nových úradských, richtárov, inkasátorov, či by mu požičali, keby potreboval, a keď má v ruke, vráti hneď so smiechom, že vidí dôveru a ďakuje, a podá cigaru alebo voňavého dohánu do fajky. Na mena svojho, Ágoštona, svolá a gavaliersky pohostí všetkých richtárov, prísažných
.................................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Vydýchnem si, dávam žobrácku almužnu a sbieram si nádej z jeho slov.
