BOGUSZEWSKA, HELENASABININ ŽIVOT
(Cale źycie Sabiny)
Smena, Bratislava, 1976
edícia Eva (43)
preklad Mária Krkošková
ilustrácie Farntišek Blažo
prebal František Blažo, Milan Veselý
1. vydanie, 15.000 výtlačkov
73-015-76
beletria, román, pre ženy,
134 s., slovenčina
hmotnosť: 258 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný
0,10 €
*cesvo*
Román poľskej spisovateľky Heleny Boguszewskej Sabinin život je románom typicky ženským nielen pokiaľ ide o obsah, ale aj o formu. Románová hrdinka Sabina, prikovaná na smrteľnú posteľ, rekonštruuje v mysli celý svoj život: roky detstva, dievčenstva a manželstva, s nimi spojené veľké radosti a rovnako veľké smútky. Jej spomienky sa upínajú na šaty, ktoré voľakedy nosila, na byty, v ktorých bývala, na ľudí, ktorými sa stretala a ktorí poznačili jej život, na prečítané knihy, na zábavy a záujmy, ktoré postupne prichádzali, na rána, do ktorých sa prebúdzala. Každý tento objekt vyvoláva v nej iba čriepok spomienok a týchto čriepkov sa pred nami skladá celý jej život. Vnútorný život Sabiny, priemernej ženy z priemerného prostredia; ženy citlivej, neustále zápasiacej so životom, očakávajúcej od neho viac, ako jej mohol dať, dojímavý ako každý ľudský život. Sabina vniká v spomienkach vždy hlbšie a hlbšie, až napokon príde k otázke o zmysle života.
Takto sa pred nami utvára mozaikový obraz ľudského života, života síce smutného, ale nie tragicky krutého, lež zádumčivého, zmiereného. Celý román pripomína pastelové obrázky, ktoré nás síce rozosmútia, ale zároveň plnia akýmsi pokojom a vyrovnanosťou.
PO STROPE TANCUJÚ TIENE
V BYTE na Hožej ulici na strope rastú a rastú tiene, v umývadle šuštia bublinky, v druhej izbe sa na vŕzgajúcej posteli prehadzuje otec — nemôže zaspať...
„To je zle, že otec nemôže zaspať, lebo ráno musí vstať do práce, pravda, mama?“
Sabinu teší, že opakuje to, čo toľko ráz počula. Matka už nie je prísna, iba utrápená vo svojom barchetovom župane.
Šťastie, odtrhnuté od zeme, od trávy rastúcej v zelených pruhoch na sivom dvore, od jahôd, od Bubna, od mačky Pelagie — to šťastie už celkom zamdlieva pod kopou zošitov, pod večným chorľavením — čo z toho, že tu je varšavská filtrovaná voda a tam bola špinavá z rieky a vozieval ju v sude bradatý rozvážač?
Na fialových nástenných arabeskách tiene rastú až po strop. Sabina má nádchu, nedá jej dýchať, len poťahuje nosom, a preto otec v druhej izbe nemôže zaspať. Nevie zistiť, kde sa vzorka na stene začína opakovať. „Mama, mama, tento kvet na stene je taký istý ako tamten? Lebo tu, mama, je iný, vidíš?... Aha, tuto je trocha inakší, ale nie velmi, pravda, mama ?“
„Spi pekne, spi,“ dohovára mama ticho.
Dvere do jedálne sú odchýlené práve toľko, že vidí okraj stola prikrytého popráskaným voskovým plátnom, na ktorom sa nejedávajú lesné jahody z čiernej misky, ani kurence, čo upiekol Ostap, ale fašírky, čo pripravila Leosia a polievka z kostí. Vidí aj pec a zlú čiernu prasklinu za ňou. Niečo praská... V tom byte na Hožej stále čosi praskalo... Sabinina perina sa zošmykuje z pohovky, hoci k nej pristavili stoličky, aby nepadala. Matka berie zo stolíka teplomer.
„Nie, mama, nie, určite nemám. Cítim, že nemám. Naozaj, mama!“
Vie si niekto predstaviť, ako dlho trvá desať minút? Čo všetko možno za ten čas narozprávať a nazjednávať? „Ak budem mať menej ako tridsaťsedem päť, čo bude, mama? Pôjdeme v sobotu do parku a tam bude Alicja, pravda, mama? A ak budem mať iba tridsaťsedem tri, pôjdeme v piatok. Alicja tam môže byť aj v piatok, pravda, mama? A tridsaťsedem dva sa už neráta? Ráta? A prečo? Keď som mala tridsaťsedem jedna, vravela si, že to už takmer nič nie je, a tridsaťsedem dva, to je takisto ako nič... Však, mama, povedz?“
Mama neodpovedá a striasa teplomer. V jedálni čosi praská... Helena odfukuje na úzkej pohovke bez operadiel, z ktorej cez deň vytŕča konská srsť a v noci pod plachtou a perinami nikto by ani nepoznal, že to nie je postel. A odrazu rozpálenú, vrtiacu sa Sabinu strasie zima pri strašnej a nečakanej myšlienke.
„Mama, je to čosi hrozné modliť sa odrazu za psa aj za matku ?“
A Sabina čaká na odpoveď a tŕpne. Všetko záleží na tom, či sa mama vydesí, alebo povie, že to nič nie je.
Matka sa nevydesí; ale nepovie, že to nič nie je; vôbec sa nemieni otázkou zaoberať.
„Vždy si musíš niečo vymyslieť!... Tridsaťsedem sedem... Spi, spi už!“
Vydýchla si, že sa nič nestalo, ale zo sobotňajšieho parku nič nebude. Ani z piatočného, a vôbec... Alicju neuvidí už nikdy, nikdy, nikdy!... A byt na Hožej ako väzenie obkľučuje plačúcu Sabinu, ktorá presviedča matku, že teplomer určite zle striasla, alebo sa pokazil. Nádcha jej čoraz väčšmi nedá dýchať a čoraz častejšie musí poťahovať nosom. Počuje, ako otec zapaľuje sviecu.
„Prečo toľko rozprávate?“ pýta sa z druhej izby podráždene a ustato. „Malá má zase horúčku?“
„Tridsaťsedem a čosi,“ odpovedá matka nevýrazne, len aby otca upokojila. Všetci stíchnu. Tiene skáču po strope. Po ulici prešlo auto. Sabina ticho vzlyká — znova si čosi vymyslela. Keď zatvorí oči a potom ich otvorí, zbadá v obloku v jednej tabuľke kostnatú, hranatú tvár fúzatého chlapa a v druhej tabuľke ramennú tvár ženy v cviklovočervenej šatke s koncami prekríženými pod bradou a vzadu zviazanými. To nič, že je to tretie poschodie... Najlepšie bude vôbec nezatvárať oči a matku nasilu vtiahnuť do rozhovoru.
„Mama, a keby sem Alicja prišla, určite by sa odo mňa nakazila?... Nie?... Určite nie?... A prečo by sa určite nenakazila? A jej mama si myslí, že určite?... Mama, a prečo som ustavične chorá a Helena nikdy, mama, prečo?“
Ale matka už nevládze. Odvracia ustaté oči, červené od nevyspatosti.
„Pousiluj sa zaspať, Sabina, prosím ťa, pokús sa zaspať.“
Veľká Sabina z výšin svojho lôžka hľadí na tú malú s teplotou tridsaťsedem sedem, ako predtým hľadela na tú medzi kvetmi, s Bubnom a lesnými jahodami. A nemôže sa vynačudovať, že je to tá istá? Hoci, keď sa jej dobre prizrie... Keď odpadnú všetky tie poľutovaniahodné radosti a utrpenia, zostane akýsi nemenný zvyšok, a ten sa u nás drží...
..............................................................................
... posledná veta ...
A keď bola sama.
