CHOROMAŃSKI, MICHALŽIARLIVOSŤ
(Zazdrość i medycyna)
Tatran, Bratislava, 1976
edícia Svetová tvorba (111)
preklad Miroslava Wlachovská
prebal Pavel Blažo
50.000 výtlačkov
61-670-76
beletria, román
212 s., slovenčina
hmotnosť: 290 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,40 €
*cesvo*
Slovenskí čitatelia dostávajú do rúk jeden z najčítanejších románov poľskej literatúry. Po prvý raz vyšiel roku 1933 a odvtedy úspešne prešiel takmer celým kultúrnym svetom. A hoci do kontextu slovenskej prekladovej tvorby vstupuje so značným oneskorením, akiste sa stretne so živým čitateľským záujmom. Lebo v nezvyčajnom zrkadle autorovho psychologického pohľadu je veľká téma literatúry: láska a žiarlivosť. Navyše pozoruhodne komponovaný dej románu sa odvíja v príťažlivom lekárskom prostredí. Na pozadí klasického manželského trojuholníka Michal Choromański s dôslednosťou psychológa rozpitváva lásku a žiarlivosť, ktorá hraničí až so šialenosťou.
Michal Choromański si získal uznanie čitateľov i literárnej kritiky v medzivojnovom období práve románom Žiarlivosť. V tom čase toto dielo znamenalo novátorský čin, lebo duševné stavy hrdinov, neobyčajná atmosféra a tajomnosť v Choromańského próze nie sú prvkami deja, ale vlastného rozprávania. Okrem toho Choromańského próza z tohto obdobia je umelecky dokonalá, dômyselne vtipná, so zmyslom pre aforistické vyjadrovanie a napokon sa vyznačuje výborným psychologickým postrehom. Autor svojich hrdinov včleňuje do takého pracovného a rodinného prostredia, aby mohol uplatniť preňho veľmi príznačný a charakteristický pohľad na človeka cez jeho duševné stavy vo vzťahu k ostatným ľuďom. Vo vymedzenom spoločenskom priestore sleduje konanie postáv preto, aby mohol nielen načrtnúť, ale zároveň aj ironizovať nenáležité meštiacke spoločenské konvencie. Hoci sa autor vhodnými kompozičnými postupmi usiloval vyvolať dojem nadčasovosti svojho „príbehu o žiarlivosti“, jednako je román pevne zakotvený v konkrétnej, triedne diferencovanej meštiackej spoločnosti medzivojnového Poľska. Čítajúc ho dnešnými očami, vyznieva ako kritický pohľad nielen na túto spoločnosť, ale aj na chorobnú žiarlivosť. Lebo pre Michala Choromańského charakteristický spôsob zobrazovania postáv cez psychológiu prejavov a vzťahov medzi ľuďmi umožňuje načrtnúť aj výstižný obraz vtedajších spoločenských mravov.
Michal Choromański sa vo svojom literárnom diele dotýka problémov, ktoré sú blízke každému človeku: lásky, priateľstva, žiarlivosti, nenávisti, sympatie, obetavosti. Bol výborným pozorovateľom a vedel majstrovsky načrtnúť bizarné charaktery ľudí. Tieto znaky sa výrazne sústreďujú v tomto románe, ktorý tvorí pevné ohnivko poľskej medzivojnovej prózy.
V posledných rokoch zaznamenalo dielo Michala Choromańského nezvyčajný záujem poľských čitateľov i odborných znalcov literatúry. Živý záujem o jeho dielo sa prejavuje aj mimo Poľska, o čom svedčia nové a pripravované vydania jeho románov najmä v socialistických krajinách (MĽR, NDR). Do tohto prúdu zapadá aj prvé zoznámenie s jeho tvorbou na Slovensku.
Widmarove informácie boli takmer úplné, až na jeden bod, ktorý zostal nevysvetlený. Išlo tu o čosi, čo sa stalo počas operácie a čo vyvolalo v chirurgovi zmätok a stiesnenosť. Išlo o čosi záhadné, čo sa stalo osem minút po uspaní pacientky a prvom reze. Práve po tých ôsmich minútach sa stalo v operačnej sále čosi také, čoho skutočnú podstatu nevedel rozlúštiť ani asistent Rubiński, ani hlavná sestra. Rozhodne to vyzeralo priam ako dáka katastrofa, bolo to strašné -a asistent i sestra, ba aj ošetrovateľ Pavel, ktorý sterilizoval nástroje, mali dojem, že sú na topiacej sa lodi alebo v divadle, v ktorom zrazu vypukol požiar a nastal zmätok. V istej chvíli bol ošetrovateľ Pavel dokonca taký vydesený, že chcel všetko nechať tak a ujsť na chodbu. Ôsma minúta bola iba prvá z radu minút, ktoré neskôr splynuli do štvrťhodín a hodín. Asistent Rubiński tvrdil, že hlavnú sestru ovládol strach až natoľko, že keď po ôsmej minúte vyjavene otvorila ústa, zabudla ich zatvoriť až do konca operácie, zahľadená na chirurga očami červenými od vypätia. - Vyzerala ako zdochnutý vrabec s otvoreným zobákom, - porovnával to Rubiński.
Widmarovi, ktorý rozvinul svoju výzvednú činnosť s obratnosťou profesionálneho detektíva, sa napriek všetkým snahám nepodarilo preniknúť na koreň veci. Keď vypočúval ošetrovateľa Pavla, aby si overil Rubińského slová, a keď sa ho vypytoval na ten rozhodný moment, nedozvedel sa nič nové. Pavel o tom rozprával veľmi neochotne.
- Boli sme všetci zdesení, - rozprával, - už desať rokov pracujem s pánom riaditeľom a ešte nikdy sa nám nič také neprihodilo. Hneď som pochopil, že sa dačo stalo. Sterilizoval som nástroje vo vedľajšej sále, ale hneď ako som ich priniesol do operačky, vycítil som, že čosi nie je v poriadku. Sestra vyzerala tak, akoby bola omámená chloroformom ona, a nie pacientka. Rubiński bol červený ako cvikla. Nečudo, veď o chvíľu sa to začalo a Rubiński sa mal ozaj prečo báť! Veď to hvizdlo a vybuchlo tri razy celkom pri jeho líci!
Iba ten Nemec, - rozprával ďalej ošetrovateľ, - jedine on zostal pokojný. Po celý čas sa ani len nepohol a iba sem-tam niečo povedal pánu riaditeľovi. Mal také pohyblivé prsty, že pri pohľade na ne človeka až zamrazilo. To je hlavička, ten Nemec. - Widmar si domyslel, že to hovoril o docentovi von Fuchsovi.
- Ten Nemec býval u riaditeľa dlho? - spýtal sa Widmar.
- Ó, zo tri týždne, nie menej. Bol u nás na návšteve a bol aj pri tej operácii.
Napokon, o tom vedel Widmar už od Rubińského. Bolo to približne tak:
Asi týždeň pred operáciou pricestoval von Fuchs z Viedne a ubytoval sa u svojho priateľa, chirurga Tamtena. Bola chladná jeseň. Docent pricestoval v hrubom zimnom plášti, okolo krku mal veľkú hodvábnu šatku. Keď vystupoval zo spacieho vozňa, privítal ho chirurg Tamten.
- Som ti nesmierne vďačný, - povedal mu po nemecky. — Tento rok som nemal dovolenku a na zahraničnú cestu som nemohol ani pomyslieť.
Podali si ruky a chvíľu si hľadeli do očí. Chirurg Tamten povedal ustarostene:
- Veľmi si schudol.
Docent mu na to:
- Ale nie, vôbec nie. To skôr ty vyzeráš prepracovaný, -a vyhrnul si golier plášťa. Bol to vysoký, chudý, kostnatý chlap. Tvár mal bledú, takmer priesvitnú. Vyzeral tak trochu ako umelec. Čosi v jeho výzore pripomínalo umelca, takže nosič, ktorý za ním niesol kufor, si myslel, že docent si nesie puzdro s husľami. Neobyčajným dojmom zapôsobil aj na pacientov nemocnice U všetkých svätých, keď sa blížil s chirurgom cez nemocničnú záhradu.
...................................................................................................................................................................
... posledná veta ...
"Nič sa nestalo," odvetila prosto.
