KARASLAVOV, GEORGIJDURMAN
Pravda, Bratislava, 1950
edícia Krásna próza
preklad Mária Topoľská, Tomáš Topoľský
obálka Vl. Rošický
1. vydanie, 5.000 výtlačkov
beletria, román,
246 s., slovenčina
hmotnosť: 342 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, bez prebalu
NEDOSTUPNÉ
*cesvo*
Za ústrednú postavu si Karaslavov vybral Hadžiho Dimitra, mladíka neobyčajne smelého a spravodlivého. Pred očami čitateľa vynára sa obraz jeho detstva, roky dospievania, jeho prvá a jediná láska k Aglike Žečkovej, odchod do hôr, hajducký život. Hadži Dimitar, nebojácny bojovník, hrdina z mäsa a krvi, vie ľúbiť i nenávidieť, prehrávať i víťaziť a napokon aj hrdinsky zomrieť za vlasť v mene hesla vlastencov "Sloboda, alebo smrť". Každá kapitola románu začína úryvkom z ľudovej piesne. Týmito piesňami bulharský ľud dodnes ospevuje svojich hrdinov, ktorí sa pokúšali roztrhnúť päťstoročné okovy a podobne ako Hadži Dimitar v boji proti tureckej presile našli smrť pod jatagánom.
Baba Marjola sa preobracala na posteli a rozmýšľala. Od Ivana už pomoc nečakala. Ivan sa odovzdal osudu. A jednako treba niečo robiť, lebo rok prejde, Toška sa vydá po druhý raz a potom behaj, sháňaj... Ak sa niečo nestane, majetok sa rozletí. Celý dom sa rozpadne, holí, holučičkí zostanú ako ubehlíci. No čo robiť? Keby tak ochorela, ružu alebo záškrt keby dostala, otravný vred keby sa jej vyhodil! Takto na pohľad sa zdá slabušká, ale odkedy sa za Minča vydala, ani raz chorá nebola. Aj chrípka chodila po ľuďoch, aj kadejaké choroby sa boly premlely, ale ona neľahla, neliečila sa... Deň-dva smrkolila a to bolo všetko. Keby sa tak porezala, zabila, krv keby sa jej otrávila, voda keby ju odvliekla, hrom keby do nej udrel...
Čo len starene hlavou nepreletelo. Metala sebou v lôžku a zavše si vravela: nič jej nebude, suke prekliatej, zdravá je ako kremeň... Ale niet čo vyčkávať! Zima, hľa, prechodí, jar ich ovalí robotou a rok preletí. A možno, že ani rok nebude chcieť vyčkať. Či sa Mina Chadžijkina nevydala po šiestich mesiacoch? A nikto ani slova nepovedal. „Eh,“ vraveli všetci, „mŕtvy je mŕtvy, živému sa žiada žiť.“ Veď aj Toška, ak chce, nech si už zajtra svoje handry posbiera, komuže je tu potrebná, len majetku nech sa nedotýka ...
Stará sa dala unášať zlými myšlienkam. Čo by sa mohlo urobiť? Vravia, ak sa spiacemu kvapne do ucha živé striebro, nikdy viac sa nezobudí. Aj to sa povrávalo, že sa razom umrie, ak upichnú ostrou ihlou do tyla. A nepozná sa, vraj, od čoho nastala smrť. Ale to sa len vravelo. Na vlastné oči to ona nikdy nevidela a nebola si istá, či je to naozaj pravda. A čo, ak sa to nepodarí? Mamička sladká! Kto to potom prežije ?... Aby ju na staré roky kde-kade navlačovali, nie, to sa nesmie stať!... Do čoho sa nerozumieš, do toho sa nechytaj! A potom na také veci treba tvrdé srdce ... Ak by to mala urobiť, musela by len, keď Toška spí. Na to treba mať aj odvahu ...
„Nie, nie,“ odohnala od seba tieto plány a prehodila sa na posteli ako ryba na suchu. Nebude na to ani myslieť, také niečo by nevedela urobiť ... Celkom niečo iného je, keď sa to nestane jej vlastnou rukou, ale ako by omylom ... Keby ju niekde posotila, keby ju obliala vrelou vodou... Spálenina je strašná. Niekedy sa z nej človek neuzdravie... Ale ako ju zaliať celú? Ak ju obarí, len nohy jej obarí. Dokaličí ju... Potom bude ešte horšie — ešte aj za liečenie budú troviť ...
Chvíľami sa jej zmocňovalo zúfalstvo, spúšťala bezmocne hlavu na podušku a započúvala sa do ticha noci. Počula, ako jej srdce bije, ako v ušiach hučí. Čas prechodil, ale spánok neprichádzal. Dva razy už kohúty zaspievaly, ochladilo sa, súmrak zhustol. Po hrade nad ňou prebehla mačka, oči sa jej blysly tmou ako dva lampášiky a zhasly. Potom prešiel dvorom pes, pristavil sa, poškrabal sa a kdesi sa zatiahol. U Maltrifonov zabučala krava, ako keby sa telila, s cesty sem doletel hluchý klepot voza. Marjole sa zdalo, že to nie je klepot voza, lež kroky času.
...................................................................................................................................................................
.... posledná veta ...
Padla dolu tvárou, zachytila sa hruďou o hune na polici, ale ruky sa jej skĺzly, svinula sa a sošuchla sa na staudenú podlahu ako s vešiaka stiahnutá odezda...
