GALSWORTHY, JOHNFORSYTOVSKÁ SÁGA
(The Forsyte Saga)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1970
edícia Knižnica Nobelových cien
preklad Ján Trachta
doslov Ján Boor
obálka Jozef Gális
3. vydanie
beletria, román
984 s., slovenčina
hmotnosť: 1125 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal poškodený
1,00 €
*cesvo* in *H-2-9*
John Galsworthy, „posledný viktoriánsky spisovateľ“, ako ho niekedy nazývajú, vytvoril románmi svojho forsytovského cyklu mohutnú stavbu, ktorá je skôr mauzóleom ako pomníkom odchádzajúcej epoche a ľuďom, čo ju vytvorili. Forsytovci, oná „prevažná väčšina“ anglického národa, poriadkumilovná, konzervatívna, majetná, stali sa osobitným pojmom — veď sú stelesnením typu, ktorý kedysi tvoril chrbticu jednej zo svetových veľmocí. A jednako ani tento rod, to živé stelesnenie stredostavovskej solidnosti, neunikol pred rušivou, všetko rúcajúcou silou Krásy, ktorú stretávame v pôvabnej Irene a jej tragickom ľúbostnom príbehu. „Forsytovská sága" je dosiaľ živým svedectvom rozprávačského majstrovstva a imaginatívnej sily tohto autora.
Zdalo sa, že Bosinney je rozhodnutý ukázať mu všetko, a keby James nemal príliš »všímavú« povahu, bol by ho istotne povodil po dome odznove. Očividne túžil po tom, aby mu dávali otázky, nuž James cítil, že musí byť na stráži. Začal trpieť únavu, lebo aj keď bol na chlapa svojej výšky dosť mocný, predsa len mal sedemdesiatpäť rokov.
Začal strácať odvahu; videlo sa mu, že si nič neobjasnil, že na tejto inšpekcii nezískal nijaké vedomosti, v ktoré hmlisto dúfal. Zväčšila sa iba jeho neľúbosť a nedôvera voči tomu mládencovi, ktorý ho unavil svojou zdvorilosťou a v správaní ktorého odhalil nepochybný výsmech.
Chlap je podkutejší, ako si bol myslel, a vyzerá lepšie, ako dúfal. Pôsobí dojmom človeka, ktorému je všetko jedno, a to sa Jamesovi, pre ktorého bolo riziko čímsi najneznesiteľnejším na svete, vôbec nepáčilo; má aj zvláštny úsmev, prichádzajúci, keď to človek najmenej očakáva; a náramne čudné oči. Ako James neskôr povedal, pripomínal mu hladného kocúra. To bola najpresnejšia charakteristika, na akú sa zmohol, keď v rozhovore s Emily opisoval spojenie zvláštnej podráždenosti, zamatovej uhladenosti a výsmechu, z ktorých sa skladalo Bosinneyho správanie.
Napokon, keď videl všetko, čo sa dalo, vyšiel tými istými dverami, ktorými vstúpil; a teraz, cítiac, že mrhá časom, silou a peniazmi podaromnici, pozbieral v sebe forsytovskú odvahu, ostro pozrel na Bosinneyho a povedal:
»Iste sa teraz často stretávate s mojou nevestou; čo si ona myslí o dome? A či ho azda vôbec nevidela?«
Povedal to, aj keď vedel všetko o Ireninej návšteve — prirodzene, nie že by na onej návšteve bolo niečo iného okrem tej nezvyčajnej poznámky, že »jej je jedno, či sa vráti domov« — a okrem správy, ako tú novinu prijala June.
Tým, že takto staval otázku, chcel, ako si sám vravel, dať Bosinneymu príležitosť. Bosinney sa s odpoveďou neponáhľal a díval sa na Jamesa nepríjemne uprene.
»Dom videla, no nemôžem vám povedať, čo si o ňom myslí.«
James bol nervózny a zmätený, lenže povaha mu bránila vzdať sa ďalšieho rozhovoru.
»Ó!« povedal. »Videla ho? Iste prišla so Soamesom.«
Bosinney s úsmevom odpovedal: »Ó, nie!«
»Akože, prišla sama?«
»Ach, nie!«
»Naozaj neviem, či vám povedať, kto ju priviezol.«
Jamesovi, ktorý vedel, že to bol Swithin, zdala sa tá odpoveď nepochopiteľná.
»Nuž,« koktal, »viete, že —« zarazil sa, lebo si náhle uvedomil nebezpečenstvo.
»Pre mňa za mňa,« povedal, »ak mi to nechcete povedať, nuž nechcete. Nikto mi nič nepovie.«
Na jeho prekvapenie sa ho Bosinney spýtal:
»Mimochodom,« povedal, »mohli by ste mi povedať, či sem ešte príde dakto z vás? Rád by som bol tu.«
»Ešte dakto?« povedal James začudovane. »Kto by sem ešte mal prísť? Neviem o nikom. Zbohom.«
S pohľadom upretým do zeme natiahol ruku, dotkol sa Bosinneyho dlane, potom chytil dáždnik tesne nad hodvábom a odišiel pozdĺž terasy.
Kým zahol za roh, obzrel sa a zbadal, ako ho Bosinney pomaly nasleduje; videlo sa mu, že sa »zakráda popri múre ako veľký kocúr*. Nevenoval nijakú pozornosť tomu, že mládenec zdvihol klobúk.
Keď došiel na koniec cesty, vedúcej k domu, a zmizol z dohľadu, spomalil krok ešte väčšmi. Pomaly, pomaličky, zhrbenejší, ako keď prichádzal, chudý, hladný a zarmútený, pustil sa späť na stanicu.
Keď pirát videl, ako smutne odchádza, azda aj oľutoval svoje správanie k tomu starcovi.
................................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Čo ako by si to želal, nikdy nedosiahne - krásu a lásku tohoto sveta!
