JACOBSEN, JÖRGEN-FRANTZBARBORA
(Barbara)
Spoločnosť priateľov klasických kníh, Bratislava, 1947
edícia Spoločnosť priateľov klasických kníh (65)
preklad Hana Žáry-Ponická
prebal Štefan Bednár
beletria, román, literatúra dánska,
264 s., slovenčina
hmotnosť: 336 g
tvrdá väzba
stav: zachovalá
0,30 €
*cesvo*printer*
Román odohrávajúci sa v divokej prírode dánskych ostrovov. Celý román je sústredený na príbeh Barbory, mladej krásnej vdovy po dvoch kňazoch. Všetci muži ju milujú, túžia po nej a prepáčia jej akýkoľvek prehrešok, aj keď sa o nej rozpráva, že práve ona zavinila smrť svojich manželov.
Hlúpo sa pritom zasmial a vybalil z červenej špinavej vreckovky čudesnú tabačnicu.
Gabriel skoro pukol od jedu, no zdržal sa. Hneď odhalil svojím prenikavým umom sprisahanie, osnované viacerými dedinčanmi, ktorí sa smrteľne vážne tvárili. Vážny výzor Petra Nielsa, ktorý postával vzadu, všetko len potvrdzoval. Posbieral všetku svoju prefíkanosť a hltal slovo za slovom. Niekoľko sekúnd nebolo počuť nič, len astmatické chrčanie Vupsen. Napokon odvetil Gabriel pokojným, ako by unaveným hlasom:
„Prac sa v čerty, Hans Lavus. Dnes nemám kedy na táraniny. Tu máš a prac sa!”
Hodil mu na pult hrudku cukru. Lavus ju dychtivo chmatol a s rozkošou ju hltal už aj očami.
Dedinčania sa len bezmocne prizerali. Teraz už všetky pokusy zlyhaly. Cítili sa zosmiešnenými a nevedeli, ako by teraz mohli zmiznúť a nestratiť pritom nič zo svojej dôstojnosti.
Vtom sa ozvala Vupsen. Jej hlas, ktorý znel sprvoti pridusene, bol čoraz ostrejší:
„Veru bude lepšie, keď sa poberieš v čerty, Hans Lavus. A vy všetci s ním. Neviete, ako sa zmenil vietor v sklepe! Môžem vás uistiť, že Gabriel už nebude vravieť o malých ,Francúzčatách’! Celé leto to bolo pre nás chudákov ako trest boží, keď sa nám vysmieval, ohováral nás a upodozrieval, že nosíme pankartov. Ale ten sa smeje najlepšie, kto sa smeje naostatok. Môžete to rozprávať aj vo svojich dedinách, keď sa vrátite domov. Teraz má sám Gabriel na krku ,Francúzča’. Pozdravte si doma a len rozprávajte novinu: V nedeľu bude mať so správcovou dcérou sobáš a tá už na budúci mesiac zľahne. A môžem vám prisahať, že správcovej slečne ani na um nesišlo pomilovať sa s Gabrielom. Nie, pomilovala sa s oveľa švárnejším parobkom, s jedným z tých Francúzov, čo sa tu zastavili. Hovorím vám, že je to isté ako smrť a nemení to na veci, i keď Gabriela tisíc ráz zapíšu do matriky ako manžela a otca!”
Cez celú túto tirádu stál Gabriel bledý a bez slova. Keď Vupsen skončila, len zahundral:
„Počkajte, pôjdem pre správcu.”
„Dobre, len si preň choď,” znova sa pustila doň Vupsen, „neviem, či mu bude po chuti prísť sem a počúvať o malých ,Francúzčatách’. V posledom čase všetci tí bohorovní páni skrotli ako baránkovia. Nielen Vupsen zľahne v auguste, ale vedno s ňou aj veľa vznešených paničiek a slečiniek.”
„Ty zmija jedovatá!” vyprskol Gabriel. No pomyslenie, že sa výsmešné slová Vupsen týkajú celej spoločnosti, opäť ho vzpružilo.
„Drž jazyk sa zubmi,” dodal- s dôrazom, „lebo ináč sa postarám, aby si rodila za mrežami, rozumieš?”
„Pre mňa, za mňa môžeš ma hoci tisíc ráz dať za mreže, alebo aj mučiť, ale z malého ,Francúzčaťa’ nikdy nebude Gabrielov výhonok. To veru nie. Sbohom!”
Dedinčania vypleštili oči. Boli veľmi zarazení a keď bola reč o mrežiach, necítili sa istí vo svojej koži. Ochabnuto vyšli z obchodu. Peter Niels schádzal dolu schodmi celkom nahrbený. Mykal plecami, ako by mal triašku. Ostatní boli tiež shrbení a slovka nepovedali. Zrazu sa vychytili, no, prv než dobehli do dobre ukrytého kúta, vybuchli v smiech, v smiech taký prudký, že temer aj na pijatyku pozabudli. Trvalo dlho, kým prišli k slovu. Zaplavil ich pocit spokojnosti. Zohrieval ich nápoj a aj rozrušenie z prekvapujúcej neslýchanej novinky. Ktosi začal spievať a potom sa cez celý deň ozývaly medzi drevenými dechtovanými stenami veselé pesničky. Mliečna hmla tak husto zaľahla do uličiek, že nebolo vidno ani na krok, no jednako v celom meste víril veselý ruch.
Gabriel ostal v sklepe sám. Starým vrecom oprašoval s pultu roztrúsený cukor, tabak a zrno. Zasiahol ho úder oveľa väčší, ako si predstavoval. Teraz videl, že ho čakajú veľmi krušné dni. Ale čo robiť? Dobre si svoje rozhodnutie uvážil a vypočítal a nebolo už
..................................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Idúcky stretla chlapčiská, ktoré niesly Barbore jej úbohé haraburdy.
