SJOMUŠKIN, TICHONNA ČUKOTKE SVITÁ
Spoločnosť priateľov klasických kníh, Bratislava, 1950
edícia Spoločnosť priateľov klasických kníh (SPKK) (76)
preklad Marta Ličková
obálka Štefan Bednár
beletria, román,
252 s., slovenčina
hmotnosť: 329 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu
0,10 €
*cesvo*
Okolo neho na piesku sedeli chlapci a nafukovali tulenie mechy cez maličké otvory. Chlapci vydýchli, zapchali otvor jazykom, nabrali nosom vzduch a zasa ho vdýchli do mechu. Mechy rástly a vyzeraly už ako naozajstné živé tulene s plutvami, len bez hláv.
Nad hladkým povrchom mora vystrekovala veľryba mocnú fontánu, iskriacu sa na slnku.
„Harpúnnici! Do bajdary! Rusakov, k motoru!“ kričal Lok.
,,Neponáhľajme sa, Lok,“ povedal Iľjič. „Ben-Zin je s nami. Je to dobrý duch.“
A dvaja starí veľrybári si začali rozdeľovať úlohy: Lok pôjde dopredu a najsúcejší harpúnnici budú z jeho bajdary hádzať na veľrybu harpúny; po päť člnov obkľúči veľrybu s každej strany a budú jej strieľať do hlavy; na prednom člne pôjde Iľjič.
„Hej! Kormidelníci! Sem sa!“ velil Lok hromovým hlasom.
Veľryba plávala pomaly a pokojne. Nabrala vzduchu, ponorila hlavu do hlbiny a vtedy sa vynoril jej obrovský čierny chrbát, ktorý sa leskol ako nalakovaný. Chrbát sa pomaličky ponáral, ako ostrov pri povodni, veľryba hodila chvostom a zmizla. Ale o chvíľu rozvinila hladinu mora jej hlava už na inom mieste a znova vystrekla mohutná fontána. Kvapky fŕkaly do výšky a žiarily na slnku ako dúha.
Lok dával pokyny kormidelníkom na člnoch a napäte pozoroval veľrybu.
„ó teraz bude veľký lov. To je celkom iná vec ako tuleň, ktorého môžeš chytiť ľavou rukou!“
Po morskej hladine sa niesla bajdara, ako gunár pred kŕdľom husí. Za bajdarou tiahlo desať člnov rad za radom a ich motory hukotaly. Lok sedel na korme bajdary a keď sa podíval na člny, triumfoval: „Ó, taký veľký lov tu ešte nebol!“
V bajdare sedelo osem obratných harpúnnikov, po štyria na každej strane. Každý z nich chcel prvý zaharpúniť veľrybu. Na slávnosti veľryby, keď dievčence budú pri úderoch bubna spievať a tancovať,
sadne si prvý harpúnnik na jedno z najpoprednejších miest. Preto harpúnnici sedeli napäto a držali pripravené harpúny. Pri nohách im ležaly mechúry, spojené s harpúnou hrubými mrožími remeňmi.
Bajdara predbehla veľrybu, Lok sa prudko obrátil a plávali oproti obrovi. Lok zdvihol ruku a motor zatíchol. Všetci pochopili Loka z jedného pohľadu. Veľryba pokojne ležala na vode a obzerala sa. Nemohla vidieť bajdaru, ktorá sa nehlučne pohybovala rovno k jej hlave. Fontána zaliala lovcov sediacich v bajdare a hlava veľryby sa hneď ponorila do vody.
„Harpúna!“ zakričal Lok.
Bajdara sa dotkla veľryby, štyria harpúnnici hodili na ňu harpúny a štyri mechúre ľahly na vodu. A v tej chvíli veľryba mocne plesla chvostom po vode. More sa rozvinilo a bajdaru vynieslo na hrebeň vlny.
„Motor!“ zakričal Lok.
Zblednutý Rusakov potiahol šnúru, motor sa rozhučal a bajdara sa vzďaľovala nabok.
Harpúny uviazly v tele veľryby a mechúry zmizly pod vodou.
„Začala sa zlostiť,“ povedal Lok o veľrybe. „Nech si vlečie štyri mechúry,“ dodal, pokukujúc na člny, ktoré sa náhlily za veľrybou.
A tu sa zjavily mechúry, hneď za nimi vystrekla fontána, veľryba vystrčila hlavu a Iľjič zdvihol ruku. Z člnov sa ozvaly výstrely.
Bajdara zasa šla oproti veľrybe. Motor pracoval, hoci Rusakovovi sa už nežiadalo približovať k veľrybe. Ale Loka už nič nemohlo zastaviť.
„Harpúna!“ zakričal prenikavo.
Ešte štyri harpúny sa zabodly do veľryby a vliekla za sebou už osem mechúrov. Nadúvaly sa na vode ako živé tulene.
Lok ustúpil a člny pod velením Iľjiča sa zasa plnou rýchlosťou pustily za veľrybou.
.................................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Rozbehol sa k predným saniam, obzrel sa na veľký oheň a sťa by sa bál dlhých jazykov plameňa, zahnal sa drúkom a divo skríkol na psov.
