PIETER BRUEGEL
(Pieter Breugel)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1959
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh, Bratislava (118)
preklad a doslov Júlia Májeková
ilustrácie Felix Timmermans
obálka Jozef Baláž
1. vydanie, 46.000 výtlačkov
beletria, román
292 s., slovenčina
hmotnosť: 314 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu
0,10 €
*cesvo*
Timmermansov druhý historický román predstavuje život známeho flámskeho maliara Pietera Bruegela. Farbisto vykresľuje búrlivé obdobie nizozemských dejín – druhú polovicu XVI. storočia, kedy vrcholil boj proti nadvláde španielskych Habsburgovcov. Do knihy autor premietol mnohé autobiografické prvky (sám sa chcel stať maliarom, no preslávili ho diel literárne).
Už celé tri dni jednostaj pršalo, padal smutný, drobný dážď, bezútešne šedivý a mrazivo vlhký. A v tomto daždi prišiel brueghelský pán farár na Slaninový majer
po Pietra, aby ho poslal za maliara do Antverp.
Kwabberbil si práve chcel odkrojiť hodný plátok z visiacej šunky, keď vošiel naširoko a šťastlivo pán farár. Podíval sa najprv na hradu povaly, z ktorej viseli čierne šunky ako spiace netopiere, a potom zbadal otvorenými dverami spálne ženy a deti, nacicané celkom ako pijavice: ležali ešte v posteli, lenivé a nehybné, s nadutými a prekysnutými bachormi po trojdňovom hodovaní. „Dovolíte na slovíčko?“ spýtal sa farár.
„Ale aj na dve,“ pípol Kwabberbil, zahrýzajúc si do šunky, „sadnite si na chvíľočku.“
A farár sadajúc si začal hovoriť: „Prišiel som po toho malého Pietra z Brueghelu!“
„Čo? Vy ste ten farár, čo mi ho poslal? Nuž a vy neviete, že, že... že,“ škrečal Kwabberbil, ale slová sa mu zasekli v sadle a v zúrivosti.
„Mlčte,“ povedal mu veliteľsky farár. „Dobre viem, že má za boží groš ostať až do Veľkej noci, ale ja vám všetku škodu dvojnásobne vynahradím!“
„Nuž vy neviete, že ... neviete, že ... že je už neskoro, že ten holomok, ten predajný Judáš!...“ „Mlčte! Nič je nie neskoro. Peniaze mám pri sebe! A veľa! Najprv ma vypočujte!“ A Kwabberbil mlčal, žasnúc, že sa niekto opovažuje rozkazovať jemu, a dúfajúc, že sa od farára dozvie niečo nového o Pietrovi.
„Tak počúvajte,“ povedal farár. „Asi pred mesiacom prišiel ku mne na faru pán Pastijn a spytoval sa ma, či nemám niečo na predaj. Skupúva totiž umelecké predmety a skvosty pre cisára Karola. A je dobrým priateľom Pietra Coeckeho. Nikdy ste nepočuli meno Pieter Coecke? Najväčší umelec v Antverpách; bol až u tureckého sultána, je aj spisovateľom a hudobníkom. No a tento jeho priateľ Pastijn zazrel u mňa kresby, ktoré tam zanechal malý Pieter, keď u mňa býval. Ale ja sa do toho nerozumiem. Vy azda hej? Áno? To ma teší! Priateľ Pastijn teda začal zalamovať rukami a volať: ,Tento chlapec je veľký umelec! Kde je? Ten sa musí dostať k môjmu priateľovi Coeckemu. Coecke ho prijme s otvoreným náručím. Ešte dnes mu napíšem, čo som tu objavil! Dôstojný pán farár, vyhľadajte ho! Priveďte ho od pána statkára, vynahraďte tomu dobrému človeku dvojnásobne škodu, ktorú tým utrpí, veď Coecke mi to odplatí desaťnásobne! Objavil som veľkého umelca!´ Veru, pán statkár, toto mi povedal priateľ Pastijn, ktorý ešte v ten istý deň napísal do Antverp a na druhý deň odcestoval na Kolín. Chcel som vám napísať, ale keďže som musel ísť na blízky Beroen-op-Zoom, kde mám sestru vydatú za akýmsi námorníkom, pomyslel som si, že by som mohol odskočiť až k vám. A teraz som tu! Koľko pýtate za to, keď chlapca hneď vezmem so sebou?“ A malý mešec s mincami sa dostal na svetlo božie.
Odrazu sa Kwabberbil začal potiť všetkými pórmi. Veľmi ho to škrelo, že Pietra nebolo. Aký mastný účet by mohol vystaviť, keby ho prepustil! A na druhej strane ho aj šteklilo od radosti, že sa Pieter priam teraz minul S takým veľkým šťastím. A tieto dva pocity zápasili v ňom a privádzali mu do varu krv.
„Pieter umrel!“ zvolal zo závistnou škodoradosťou.
„Umrel? Umrel? Ste azda opitý?“ zvolal farár a vyskočil, akoby bol sedel na meči. „A vy ste mi to neoznámili? A bratanec Oliepanoer tiež nie?“
„Hej, umrel už minulú nedeľu,“ zvolal s opovrhnutím Kwabberbil. „Umrel, ale mŕtvoly niet! Ale ak ho nájdem, už či mŕtveho alebo živého, šmarím ho o dlažbu, že sa rozpľasne ako mišpuľa!“
Farár zmraštil obrvy a spýtal sa; „Ja vám nerozumiem. Umrel, a mŕtvoly niet? Mŕtveho alebo živého,
...................................................................................................................................................................
... posledná veta ...
A tam leží ešte teraz najkrajšie srdce Flanderska
