QUEIROZ, JOSÉ MARIA ECA DEKRONIKA RODU MAIOVCOV
Epizódy z romantického života
(Os Maias)
Pravda, Bratislava, 1981
edícia Členská knižnica Pravda
preklad Vladimír Oleríny
doslov Vladimír Oleríny
prebal Adela Jakabová
1. vydanie, 20.000 výtlačkov
75-105-81
beletria, román
656 s., slovenčina
hmotnosť: 704 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,40 € DAROVANÉ
*cesvo*
Veľký portugalský románopisec Eca de Queiroz (1845-1900) patrí k tým autorom, ktorí svojím dielom výrazne prispeli k formovaniu európskej kultúry. Medzi jeho najčítanejšie práce, známe aj v slovenčine, patria romány Mesto a hory, Zločin pátra Amara, Bratanec Bazilio a Kronika rodu Maiovcov.
Dej dvojzväzkového široko komponovaného románu Kronika rodu Maiovcov, v ktorom Ega de Queiroz na osudoch troch generácií starej a zámožnej rodiny presvedčivo a s jedinečným rozprávačským umením zachytil obdobie mravného úpadku šľachty, sa odohráva v druhej polovici devätnásteho storočia v Lisabone.
Autor sa v prvej časti sústreďuje na osudy najstaršieho člena rodiny deduška Afonsa a jeho čestného, no nevyrovnaného syna Pedra, ktorého nešťastná láska a sklamanie privedú k samovražde. Po Pedrovej smrti sa Afonso s láskou ujíma výchovy vnuka Carlosa.
Carlosove životné príbehy tvoria druhú časť románu. Tento vitálny a nadaný mladý aristokrat, zahŕňaný všetkým, čo môžu človeku poskytnúť dobré finančné pomery, je typickým stelesnením svojej doby, tak ako aj ostatní jeho príbuzní, priatelia či vrstovníci, tvoriaci pestrý zástup svojráznych a príznačných typov bohémy, módnych švihákov, spisovateľov i revolucionárov.
Carlos, od malička vychovávaný k činorodej práci, chcel celý svoj život zasvätiť jedinému cieľu — práci na poli boha Eskulapa. Tento cieľ však nikdy nedosiahol. Dal sa strhnúť ovzduším šľachtických salónov, divadiel a dostihových dráh a v ľahkovážnych ľúbostných dobrodružstvách premárnil svoj talent. Pred vplyvom prostredia a neplodným životom bohatého cudzinca v Paríži ho už nezachráni ani zložitý citový vzťah ku krásnej Marii Eduarde, údajne vydatej za Brazílčana Castra Gomesa.
Vzrušujúce a dramatické rozuzlenie po priam detektívnej zápletke v závere románu (Carlosova láska Maria Eduarda je jeho vlastná sestra) je pôsobivou ukážkou autorovho rozprávačského umenia, potvrdeného i sviežim jadrným dialógom či vsuvkami komického rázu.
O úspechu a umeleckej sile týchto „epizód z romantického života“ a takzvanej „drámy aristokracie“ svedčí nielen počet vydaní v spisovateľovej vlasti, ale i preklady do viacerých svetových jazykov.
V pracovni Kytice pri troch otvorených oknách hral Afonso da Maia s Craftom po obede šach; sedeli pri kozube, v ktorom sa už nekúrilo, takže bol zas bohato ozdobený kvetmi a pôsobil sviežim a radostným dojmom ako domáci oltár. Na šikmom slnečnom páse na koberci podriemkaval velikánsky a nafúknutý „dôstojný pán Bonifác“, ktorý si odbavoval siestu.
Craft sa za pár týždňov stal v Kytici denným hosťom. Carlosa s ním zbližoval rovnaký vkus aj názory, rovnaké nadšenie pre starožitnosti a bibelot i vášnivá záľuba v šerme, ako aj rovnaké duševné diletantstvo, takže hneď nadviazali povrchnú a priateľskú známosť. Zato Afonso začal k tomuto gentlemanovi z dobrej anglickej rodiny pociťovať hlbokú úctu, akú v ňom podobní ľudia vyvolávali; bol to kultivovaný a mocný človek vážnych zvykov a pevných zásad, s vycibreným vkusom, čestného zmýšľania. Obidvaja sa rovnako nadchýnali Tacitom, Macaulayom, Burkom, ba aj jazernými básnikmi; Craft bol znamenitý šachista a pri dlhých a namáhavých cestách sa zdalo, že je zo železa. Pre Afonsa da Maia to bol „chlap, ako sa patrí“. Craft vstával na svitaní a včasráno odchádzal z Olivaisu na koni, takže občas prekvapil Maiovcov a prišiel k nim na obed; keby to záležalo na Afonsovi, obedoval by u nich každý deň, ale takto trávil v Kytici pravidelne aspoň večery, lebo konečne, ako vravel, našiel v Lisabone zákutie, kde si mohol pekne posedieť a pozhovárať sa so vzdelanými, dobre vychovanými ľuďmi.
Carlos odchádzal z domu len zriedka. Pracoval na svojej knihe. Prílev pacientov, ktorí v ňom prebúdzali nádej na peknú a činorodú životnú dráhu, sa žalostne scvrkol, ani nevedel ako; v celej štvrti mu ostali len traja klienti. Teraz cítil, že ho koče, záprahy, Kytica a zvyk žiť v prepychu nemilosrdne odsudzujú na diletantstvo. Ba aj taktný doktor Teodósio mu raz bez okolkov povedal: „Na lekára ste prielegantný! Vaše pacientky môžu, žiaľ, na vás oči nechať! Ktorýže meštiak vám zverí svoju ženu v spálni... ? Z vás má každý pater familias hrôzu!“
Aj laboratórium mu uškodilo. Kolegovia o ňom rozchyrovali, že bohatý a bystrý Maia, túžiaci po zavádzaní novôt a moderných metód, robí na pacientoch zhubné pokusy. S veľkým posmechom sa stretli jeho myšlienky uverejnené v Lekárskych listoch, kde písal o preventívnych opatreniach proti epidémiám naočkovaním choroboplodných zárodkov. Pokladali ho za fantastu. A on sa preto úplne venoval knihe o starovekom a modernom lekárstve, svojej knihe, pracoval na nej s prestávkami ako zámožný umelec a počas roka či dvoch sústredil na ňu všetok svoj duchovný záujem.
V to predpoludnie, kým vnútri hrali sústredene a mlčky partiu šachu, sedel Carlos na terase v širokom bambusovom kresle a v tieni striešky dofajčieval cigaru a čítal anglický časopis, pohládzaný nežnou vlahou jarného vánku, ktorý zjemňoval povetrie a prebúdzal už túžbu po stromoch a trávnikoch ...
Pri ňom, v ďalšom bambusovom kresle, si pán Damaso Salcede pofajčieval cigaru a listoval v denníku Figaro. Úžerníkov syn vychutnával jednu z rozkošných chvíľ, ktoré nachádzal v poslednom čase v priateľskom prostredí Maiovcov. V dôvernej nenútenosti a s vystretými nohami sedel po boku priateľa Carlosa, obdivoval pred sebou na terase ruže na Afonsových kríkoch a za sebou cítil za otvorenými oblokmi prepychové a veľkolepé zariadenie Kytice.
Hneď ráno, na druhý deň po večeri v hoteli Centrál, nechal pán Salcede v Kytici svoju navštívenku, zložitý a veľkolepý predmet, na ktorom v rožku naznačeného záhybu bol pod menom Damaso Candido de Salcede jeho malý portrét v prilbici s chocholom, pod ním titul: komtúr Kristovho radu a celkom dolu adresa: ulica sv. Dominika v Lape, ale tento údaj bol prečiarknutý a pri ňom bolo modrým atramentom ešte ozdobnejšie pripísané:
..................................................................................................................................................................
... posledná veta ...
A obaja priatelia sa v prvých zábleskoch mesiaca, ktorý práve vychádzal, zúfalo rozbehli po santoskej rampe a po Aterre, aby dohonili konskú dráhu.
