GONCOURT, EDMOND DEGONCOURT, JULES DE
RENÉE MAUPERINOVÁ
(Renée Mauperin)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1979
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (372)
preklad Terézia Černá
prebal Karol Rosmány
1. vydanie, 27.000 výtlačkov
13-72-024-79
beletria, román
196 s., slovenčina
hmotnosť: 308 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý
0,10 €
*cesvo*prikoc* - printer
Edmond (1822-1896) a Jules (1830--1870) de Goncourt sú „impresionistami“ v literatúre skôr, ako tento pojem zaviedla francúzska maliarska avantgarda. Vyšli z najlepších tradícií balzacovského kritického realizmu a tvorili svoje diela spoločne.
V románe Charles Demailly (i860) vyslovili názor, že žena je pre umelca ničivým prvkom. Sonda do ženskej psychy ich však priviedla k hlbším prienikom a k širším súvislostiam v postavení francúzskej ženy v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Polemikou na Murgerove romantizujúce Výjavy zo života bohémy bol román Manetta Salomonová (1867) a román Pani Gervaisaisová (1869) je už otvoreným vyhlásením boja proti náboženským predsudkom a ich recidívam. Román Renée Mauperinová (1864) patrí popri Sestre Filoméne (1861) a Germinii Lacerteuxovej (1864) k vrcholkom ich umeleckých snáh. Renée je typ ušľachtilého dievčaťa, ktoré si v dusivej atmosfére hmotného blahobytu zachová ľudsky neskazený charakter.
Bratia Goncourtovci vyslovili v svojich dielach ostrú kritiku negatívnych vlastností buržoázie šesťdesiatych rokov za vlády Napoleona III., keď sa meštianstvo vzdalo pokrokových myšlienok a hľadalo spojenca v pretoriánstve bonapartizmu a v jezuitskej cirkvi.
V ich najlepších dielach, typických pre postbalzacovskú epochu, vyniká dráma mladých ľudí, ktorí v túžbe zachovať si čisté srdce často tragicky padajú.
— Pozri na mňa, nech vidím, či ma más aspoň trocha rád.
Už ho chcela znovu pobozkať, zrazu sa odtiahla, ale hlavu
mu nevypustila z rúk. Nežne sa na seba dívali, ponorení do očí.
Balkónové okno jedálne bolo otvorené a do miestnosti vnikal zvonku jas, zo záhrady vôňa a zvuky. Na stole poskakoval slnečný lúč, kĺzal sa po porceláne a jagal v pohároch. Roziskreným dňom povieval ľahký vetrík. Na parketách sa jemne zachvieval tieň listov. Zo stromov doliehal matný šum krídel, z kvetov v diaľke radostný vtáčí spev.
— Tak sme tu iba my dvaja, nie je to krásne? — povedala Renée a rozvínala obruštek. —Jaj, aký je ten stôl veľký, som od teba strašne ďaleko.
Vzala si príbor a šla si sadnúť k otcovi.
— Keďže mám dnes otecka iba sama pre seba, chcem sa s ním potešiť. — A pritiahla si stoličku.
— Ale chod, pripomínaš mi časy, keď si mala osem rokov a chcela si kŕmiť bábiky len v mojom vrecku.
Renée sa smiala.
— Včera som poriadne dostal, — povedal pán Mauperin po chvíľke ticha a položil na tanier vidličku a nôž.
— Och, — iba prosto zvolala Renée a vyvrátila oči dohora ako neviniatko. Potom tými svojimi mačacími očami pozrela na otca: — Chudáčik, a prečo? čo si vyviedol?
— Ešte sa spytuj! Veď to vieš lepšie ako ja, ty darebák!
— Och, otec, keď budeš hromžiť, tak vstanem a pobozkám ťa! — a už sa aj dvíhala.
— Prosím, sadnite si, Renée, — pán Mauperin sa usiloval byť prísny. — Uznáte, dieťa moje, že včera . . .
— Ale ocko, nebudeš mi predsa vykať, ked je dnes tak krásne!
— Tak by si mi aspoň mohla vysvetliť, — pán Mauperin sa pokúšal zachovať dôstojnosť pred šibalskou tvárou svojej dcéry, plnou nežného vzdoru, — mohla by si mi vysvetliť . . . lebo zjavne si to urobila náročky.
Renée šelmovsky zažmurkala a súhlasne pokývala hlavou.
—Ja som si myslel, že sa budem s tebou zhovárať vážne, Renée.
— Však som veľmi vážna, naozaj. Ved som ti vravela, že som bola taká náročky.
— A nepovedala by si mi prečo?
— Prečo? Pravdaže ti poviem, ale pod podmienkou, že nebudeš veľmi namyslený. Bola som taká preto, lebo . ..
— Lebo?
— Lebo ťa mám oveľa radšej ako toho pána včera, oveľa radšej, ver mi!
— Ale potom nech sem nikto nechodí. Ak sa ti ten mládenec nepáčil. . . Nenútili sme ťa. Sama si dovolila, že to potiaľ došlo. My s mamou sme si zasa mysleli, že tá partia . . .
— Prepáč, ocko, keby som bola odmietla pána Reverchona
hneď pri prvom stretnutí, pokladali by ste ma za ľahkomyseľnú, bláznivú, nerozumnú. Akoby som počula mamičku . . . Kým teraz kto mi čo môže vyčítať? Videla som pána Reverchona raz, druhý raz, mala som kedy ho zhodnotiť, a iba som sa presvedčila, že mi je nesympatický, možno je to hlúpe, ale je to....
— Ale prečo si nám to nepovedala? Boli by sme našli tisíc spôsobov, ako to prekaziť.
— Si nevďačník, ocko. Ušetrila som vás tej nepríjemnosti. Mládenec sa stiahne a vy za nič nemôžete. Sama som všetko vybavila. A to je od vás vďačnosť za moju oddanosť! Druhý raz . ..
— Počúvaj ma, dieťa moje. Ide o tvoj vydaj, preto sa s tebou takto zhováram. Áno, o tvoj vydaj! Dlho som si nemohol zvyknúť na myšlienku, že sa musím od teba odlúčiť. Vieš, otcovia sú egoisti; najradšej by boli, keby ste nikdy nevyleteli z domu. Tak ťažko si vedia predstaviť šťastie bez vášho úsmevu, dom bez Šuchotu vašich šiat! Ale musia sa s tým zmieriť. Teraz by som hádam zaťa mal rád . . . Pretože som už starý, moja drahá Renée, — pán Mauperin chytil Renée za ruky. — Dieťa drahé, tvoj otec má šesťdesiatosem rokov. Najvyšší čas, aby som ťa videl šťastnú. Keby si vedela, ako mi leží na srdci tvoja
...................................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Blúdia, mocú sa v zemskom vyhnanstve, vyhýbajú sa hrobom a nosia v sebe mŕtvych, pokúšajú sa ukonať svoju bolesť úmorným cestovaním, vlečú svoj život po všetkých končinách sveta, aby ho vyčerpali.
