SETON, ERNEST THOMPSONZÁLESÁK ROLF
Dobrodružstvá mladého zálesáka Rolfa, Indiána Quonaba a psa Skookuma
(Rolf in the Woods)
Mladé letá, Bratislava, 1964
preklad Alexander Brhlovič
ilustrácie Mirko Hanák
2. vydanie, 16.500 výtlačkov
66-075-64
beletria, román
292 s., slovenčina
hmotnosť: 681 g
tvrdá väzba
stav: zachovalá, bez prebalu, dosky ušpinené a ošúchané
2,00 € PREDANÉ
*cesvo*
Výzvedy vo vnútrozemí
V ten istý deň zvečera sa Rolf dal na cestu späť. Niesol posledné zprávy a veliteľovo hlásenie. Poznal už dokonale celý kraj, a keďže ako zálesák nadobudol nezvyčajne dobrú pamäť, šiel stále po svojich vlastných stopách. Možno, že to nebola tá najlepšia cesta, no mala mnohé výhody. Predovšetkým tú, že všade mal uschované plte, ktoré si bol zhotovil na minulej ceste, a tak získal veľa hodín drahocenného času.
Videl mnoho vysokej zveri i jedného medveďa a v noci začul vyť vlkov. No bolo to vždy vo veľkej diaľke. Druhej noci táboril už priam v srdci divočiny. Vlci opreteky vyli, a teraz už blízko. Rolf táboril potme. Založil z vetvičiek, ktoré okolo seba nahmatal, malý ohník: keď sa ohník rozhorel, Rolf uvidel asi v dvadsaťmetrovej vzdialenosti suchý smrek. Vzal sekerku a popošiel k stromu, aby ho vyrúbal. Odrazu sa však ocitol zoči-voči vlkovi, ktorý si oprel predné laby o vyvalený kmeň, vzdialený len asi na päť metrov od uschnutého smreka, a zvedavo gánil na Rolfa. Ostatní jeho druhovia vyli neďaleko v húštine. Vlk znenazdajky vysoko dvihol papuľu a žalostne, dlho zavyl.
Rolf si nechal pištoľ pri ohni. Hodiť sekeru po vlkovi sa neodvážil, bol by zahodil jedinú zbraň, ktorú mal v rukách. Zohol sa, zdvihol suchú haluz a šmaril ju po vlkovi. Vlk sa prikrčil, takže haluz mu preletela ponad hlavu, a pozeral na útočníka bez strachu, ale aj bez hnevu. Ostatní vlci neprestávali vyť a Rolf sa bál. Opatrne ustupoval k ohňu, vzal pištoľ a vrátil sa k stromu.
Ale vlk už tam nebol. Vlčie vytie však Rolf počúval celú noc, a tak vytrvalo udržoval dva strážne ohne.
Zrána, ako obyčajne, vydal sa na cestu a o pol hodiny videl, že po jeho stope, niekoľko sto metrov za ním, uteká párik vlkov. Nesnažili sa ho dobehnúť; keď sa zastavil, zastali tiež, a keď sa pohol, takisto sa pohli, verní svojej psej povahe. Ako si Rolf želal, aby mal pri sebe svoju dobrú pušku, lebo nikdy neprišli tak blízko, aby na nich mohol vystreliť z pištole. Zdalo sa, že vedia presne, ako ďaleko pištoľ nesie. Nastavil im pascu, keď prešiel cez skalnatý hrebeň, odplazil sa kus naspäť a skryl sa blízko svojej stopy. No vietor prezradil jeho úkryt. Vlci si pokojne sadli a čakali, kým pôjde ďalej. Cez celý deň ho táto čudná dvojica vlkov prenasledovala a vôbec sa nezdalo, že by bola azda rozzúrená; asi o tretej popoludní, keď Rolf prešiel rieku, dvojicu vlkov už neuzrel. Po rokoch, keď Rolf poznal vlkov lepšie, prišiel k presvedčeniu, že ho vlčí pár sledoval buď zo zvedavosti, alebo ich azda ťahala nádej, že zastrelí nejakú zver, na ktorej sa aj oni priživia. A keď ho vlci už ďalej nesledovali, iste preto, že prešiel hranicu ich „loveckého revíru“, a za túto vlk nikdy neprejde.
Navečer sa utáboril deväťdesiat kilometrov od Ticonderogy, ale zaumienil si, že túto vzdialenosť prejde za jeden deň. Či nesľúbil, že bude o týždeň naspäť? Starší bojovníci krútili pochybovačne hlavami a on — mládenec, hrdý na svoje nohy, chcel svoj sľub splniť. Takmer sa bál zaspať, aby neprespal čas, keď už bude dosť svetla, aby sa dalo ísť. Ľahol si; o desiatej — o jedenástej mal vyjsť mesiac. O tri hodiny bude už dosť svetla na to, aby sa mohol vydať na cestu. Najmenej desať ráz sa strhol a prebudil od strachu, že zaspal; no keď pozrel na mesiac, ktorý stál nízko nad obzorom, uspokojil sa a opäť zaspal.
Konečne bol mesiac štyri hodiny na nebi a lesy sa kúpali v jeho mäkkej žiare. Výr húkal svoje hlboké „hú — hú“, v diaľke ťahavo a melancholicky vyli vlci. Rolf sa naraňajkoval sušeného mäsa, pripäl si opasok a pustil sa do dlhého, namáhavého behu. Keby bol žil v starom Grécku, možno by o ňom boli napísali krásnu epickú báseň.
Rolf nepotreboval kompas. Mesiac ako rozžiarený lampión, zavesený na temnej oblohe, ho bezpečne viedol, a tak kráčal priamo, vyhýbal sa iba malým pahorkom a jazerám. Zo začiatku šiel dlhým, vytrvalým krokom; potom prišiel na breh jazera a tam už utekal rýchlosťou desať kilometrov za hodinu; nato vošiel do jelšovej húštiny, kde postupoval veľmi pomaly. Čoskoro však z nej vyšiel a potom sa kilometer brodil až po kolená močariskom. Vôbec nebol prekvapený, keď videl, že močarisko vyústilo do jazierka, na ktorom bolo vidieť zo desať bobrích stavenísk. Ich obyvatelia sa hneď teperili so žblnkotom do vody, no Rolf sa ponáhľal ďalej na blízky kopec. Cesta sa kľukatila medzi lesmi, mesiac svietil priam nádherne. Rolf dolu kopcom vždy bežal a hore kopcom kráčal miernym, pokojným krokom.
Zrazu začul celkom pred sebou šuchot a potom praskot krovísk, ktoré ktosi pred ním prudko rozhŕňal. Trvalo to hodnú chvíľu, no čo to vlastne bolo, to sa
..............................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Jeho dlhé rovné vlasy boli skoro biele a po jeho boku ležal navždy umĺknutý spevný bubienok jeho ľudu.
