KATAJEV, VALENTINBELIE SA PLACHTA OSAMELÁ
(Bielejet parus odinokij)
Spoločnosť priateľov klasických kníh, Bratislava, 1946
edícia SPKK (60)
preklad Marián Prídavok
prebal Štefan Bednár
beletria, román
304 s., slovenčina
hmotnosť: 406 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu
0,30 €
*cesvo*
Príhody dvoch chlapcov, Gavrika a Peťu, jedného úbohého rybárskeho uličníka a druhého gymnazistu, stoja v popredí románu. No v úzadí celého deja ustavične sa šinie tieň revolučného krížnika "Potemkina" so vzbúrenou posádkou, lebo prežívame osudný rok 1905, keď sa ruský ľud raz pokúsil zúčtovať s cárizmom..
Pravdu vraviac, Peťa na svoj vek sa už mnoho ráz zaľúbil. Najprv ľúbil tú maličkú černuškú dievčinku — zdá sa, Vieročku, — s ktorou sa soznámil lanského roku na Vianoce u jedného oteckovho kolegu. Bol do nej zaľúbený celý večer, sedel pri nej za stolom, potom štverigal sa s ňou potme popod zhasnutým stromčekom po dlážke, klzkej od napadaného ihličia.
Zaľúbil sa do nej na prvý pohľad a bol celý zúfalý, keď ju o pol deviatej odvádzali domov. Dokonca začal fňukať a nariekať, keď videl, ako sa jej vrkôčiky a mašličky skrývajú pod čepcom a kožuštekom.
Tu sa v myšlienkach zaprisahal, že ju bude ľúbiť až do hrobu a na rozlúčku podaroval jej papierovú mandolínu a štyri orechy: tri zlaté a jeden strieborný, ktoré dostal so stromčeka.
Lež jednako, prešly dva dni a z tejto lásky neostalo nič, okrem horkého žiaľu za mandolínou, o ktorú prišiel tak nerozvážne.
Neskôr zasa na letovisku ľúbil tú Zoe v ružových pančuškách víly, s ktorou sa dokonca bozkával pri kadi s vodou, čo bola pod marhuľou. Lež táto láska sa ukázala omylom, lebo na druhý deň Zoe tak bezočivo klamala v hre v kroket, že ju musel poriadne trepnúť kroketovou liskaňou po nohách, po čom, pravda, o nejakom romániku už nemohlo byť ani reči.
Potom zahorel na chvíľu vášňou k onej krásnej dievčine na lodi, čo išla v prvej triede a celou cestou sa harkala s otcom, lordom Glenervanom.
Lež toto všetko, pravdaže, nič nebolo. Ktože nezažil také nerozumné lásky!
Čo sa týka Moti, to bolo niečo celkom iné. Veď popritom, že bola dievčaťom, popritom, že sa jej na ušiach hompáľaly belaskavé náušnice, popritom, že tak strašne zbledla a zarumenila sa a tak milo mykala lopatkami, bola okrem toho všetkého ešte i priateľovou sestrou. Vlastne nie sestrou, ale bratanicou. Ale podľa vzrastu Gavrika — celkom ako sestrička. Priateľova sestra! Či vari môže byť na dievčati niečo vábivejšieho a nežnejšieho než to, že je sestrou priateľa? Či azda už iba v tom nie je zárodok neodolateľnej lásky?
Peťa bol razom ako očarený. Kým došli k pivnici, bol už zaľúbený až po uši.
Lež jednako, aby sa Mota nedovtípila, tváril sa neznesiteľne povýšenecky a ľahostajne.
No len čo mu Moťa začala zdvorile ukazovať svoje bábiky, starostlivo uložené na postieľkach, a malý sporáčik s ozajstnými, lenže maličkými kastrólikmi, ktoré jej urobil otec z odrezkov cinkového plechu, čo sa, aby sme povedali pravdu, Peťovi náramne páčilo, už aj pohrdlivo crkol pomedzi zuby a urážlivo sa chichotajúc, spýtal sa:
„Moťa, prečo si taká ostrihaná?”
„Mala som týfus,” vetila mu Moťa tenulinkým urazeným hláskom, pričom vzdychla si tak zhlboka, že až v hrdle jej zapisklo sťa vtáčaťu. „Chcete si pozrieť obrázky?”
Peťa zhovievavo pristal.
Sedeli vedľa seba na zemi a prezerali pestré jarmočné litografované obrázky vlasteneckého obsahu, zväčša námorné bitky.
Úzke lúče reflektorov preskakovaly všetkými smermi tmavú lipkavú oblohu. Padaly polámané stožiare s japonskými vlajkami. Z rozbúreného mora Vyletovaly biele fontány výbuchov. V povetrí sťa hviezdy sa rozprskovaly japonské šimózy.
So zdvihnutým čelom potápal sa japonský krížnik, zachvátený žltočerveným plameňom požiaru. Do rozvírenej vody sypali sa malinkí žltolíci ľudkovia.
„Japončík” šepkala uveličená Moťa a liezla kolenačky okolo obrázka.
