CÁDRA, FEDORSMRŤ V SÚMRAKU
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1963
edícia Pôvodná próza
obálka Jarmila Pavlíčková
1. vydanie, 3.000 výtlačkov
beletria, román
188 s., slovenčina
hmotnosť: 246 g
tvrdá väzba
stav: zachovalá, bez prebalu
0,20 €
*cesvo*
Vôňa jari sa predierala do domov. Vyháňala z nich potuchnutý vzduch.
Elena usínala s myšlienkou na Martina. Nikdy ho vo sne nevidela, hoci keď zaspávala, snažila sa vrátiť si v mysli dávny čas. Namiesto Martina sa objavoval major Rogovskij v čudných, zmätených snoch; znepokojene-sa prebúdzala a videla, ako sa jeho obrysy rozplývajú v temnom obdĺžniku okna.
Voľného času mala málo. Bývalých spolužiakov z gymnázia a známych vídala zriedka. Stretnutia zanechávali v nej trápny pocit ako vtedy, keď si vyšla za mesto na prechádzku a zrazu ju vytrhol zo zamyslenia hlasitý pozdrav:
— Servus, Elena!
Temer nepoznala syna lekárnika Szabóa, vždy starostlivo vyobliekaného: tak ho premenila zafúľaná kombinéza. Preskočil priekopu, zastal jej cestu a škľabil sa na ňu:
— To kukáš, ako som sa zmenil! — vypäl prsia, komediantsky zrazil päty a priložil rúčku lopaty k zablateným bagančiam. — Moja zbraň. Zasýpam ňou zákopy, až sa mi z kečky parí. — Prestal strúhať grimasy.
— Počúvam, že zarezávaš v ruskom lazarete. Daj si pozor, aby si tam nenachytala voľajakú choleru. Povráva sa, že je tam špiny až potiaľto, — dvihol ruku ku krku a Elena si všimla, že dlaň má jemnú, hladkú, bez mozoľov.
— Že sa ti chce tak hlúpo tárať. To pracuješ v rukaviciach ? — chmúrila čelo.
— Ale čoby! — zatváril sa figliarsky a stlmil hlas. — Poviem ti to, ale nikomu ani muk. Chodím do búdy v tatkovom marhuľovom sade. Čítam tam detektívky a driem anglinu. Popoludní zastoknem lopatu do blata.
— Zahľadel sa jej lačným pohľadom na priliehavý kabátik kostýmu zo sivého tweedu a žltý sveter so starou brošňou zo sčerneného striebra. — Môj tatko si teraz tvojho nevie vynachváliť, — pokračoval ledabolo.
— Minule mi povedal, že keby nie jeho, vyhrávali by nám dnes v Rakúsku cigáni v žalúdku, lekáreň by mohol odpísať a boli by sme totálne nahratí. Idem puknúť od smiechu, keď si pomyslím, akí boli aj s mamkou zdivení od strachu pred Rusmi. Málo chýbalo, a všetci by sme boli zdúchli k mamkinej famílii do Insbrucku, kde sa vraj usalašia Amerikáni. How do you do, Yankee? - vykrútil ústa. — All right, you donkey. Have you a chewin-gum ?
Elena sa na tú návštevu pamätala.
Lekárnik Arpád Szabó zavítal k Bartkovcom v zamračenom popoludní začiatkom januára. Snehové vločky sa husto sypali zo sivej oblohy a hneď sa topili na rozmočenej zemi. Zachytávali sa iba v ihličí strieborných kanadských smrekov pred Bartkovou vilou. Arpád Szabó bol neoholený, modrozelené oči roztržite preskakovali z predmetu na predmet, čierne fúzy, popretkávané šedinami, sa mu ježili. Na hlave mal zelený klobúk s bažantím perom a na sebe krátky zelený kabát s kožušinovou podšívkou, ktorý nosieval na poľovačku. Vkolembal sa na krátkych nohách do salónu s kompletnou rodinnou suitou: manželka Getrúda, ktorá neprestajne vzdychala a gúľala veľkými očami s predĺženými mihalnicami, dcéra Eržika, cintľavá a chudorľavá napriek nespočitateľným lyžiciam rybieho tuku a výživnej diéte, jej úzka, biela, temer bezkrvná tvár sa ponášala na odhmotnené tváre modliacich sa dievčat na gotických obrazoch. Sprievod uzatváral Tibor. Tíško si pohvizdoval pomedzi zuby, keď vešal kabát na vešiak z jeleních parohov. Zo starostí rodičov si nič nerobil. Celá rodinná výprava k Bartkovcom mu pripadala zbytočná a smiešna.
................................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Vybrala zo zásuvky dve tuby veronalu, vysypala ich obsah do pohára a čakala, až sa rozpustí, v očiach blúznivé, nevykoreniteľné odhodlanie.
