BENZONI, JULIETTEKRÁSNA CATHERINE 2
Jediná láska
(Catherine: Il suffit d´un amour)
Tatran, Bratislava, 1992
edícia Meteor (143)
preklad Felix Kostolanský
3. vydanie
ISBN 80-222-0399-8
beletria, román
368 s., slovenčina
hmotnosť: 394 g
tvrdá väzba s prebalom
PREDANÉ stav: dobrý, bez prebalu!!! *mynel*belx-fra*
Catherine, hrdinka šesťzväzkového cyklu románov Juliette Benzoniovej, sa v 2. zväzku ocitne vo zvláštnom položení. Vydala sa za svoju veľkú lásku, no manžel sa k nej správa odmerane, okolnosti ju priam vháňajú do náručia vojvodu Filipa a stáva sa jeho milenkou. Manžel ju podozrieva zo spoluúčasti na smrti brata a odcudzenie vrcholí rozchodom. Pred svojou popravou sa jej zverí a hrdinka znenávidí Filipa, vydáva sa na dlhú cestu za svojou veľkou lásku, dostáva sa do obliehaného Orleánu, stretáva sa s Johankou z Arcu. Vojna proti Anglicku je kulisou pre dramatický dej s ľúbostným podfarbením, no zároveň v próze rezonuje i vlastenecký pátos a boj za slobodu prostých Francúzov. Kalvária sympatickej Catherine sa však nekončí.
Jean de Blaisy, opát v Saint-Seine, bol presne taký, ako ho opísal Gervais, nesmierne milosrdný. Dve ženy požiadali o azyl a on im bez slova poskytol útočište v kláštore. Ale keď sa dozvedel, že jedna zo žobráčok prijatých do útulku, vybudovaného v kláštore na posilnenie pútnikov a na opateru chorých, ho poprosila o rozhovor, prejavil istý údiv. Hoci nosil tonzúru a čiernu kutňu, zostával človekom vznešeného rodu a nikdy sa mu nepodarilo dokonale sa zbaviť odstupu od ľudí nízkeho pôvodu, od bedárov, hoci na Zelený štvrtok im sám umýval nohy, pokorne kľačiac v prachu. A predsa, keď sa cudzinka odvolávala na jeho sesternicu Ermengarde zo Chateauvillainu, dal príkaz, aby ju priviedli do kostola, kde sa s ňou stretne zajtra ráno po odslúžení omše.
Kým odbavoval bohoslužby, Catherine sa prikrčila k jednému z náhrobníkov postavených k múru a trpezlivo čakala. Keď videla, že sa k nej približuje veľký opát, taký vznešený v drsnom čiernom habite, s úzkou hlavou, ovrúbenou tenkým vencom šedivých vlasov, pripomínajúcou z profilu dravého vtáka, padla na kolená, ale nesklonila hlavu. Opát stál pred ňou s rukami v rukávoch habitu a uprene pozoroval útlu tvár medzi ťažkými svetlými vrkočmi.
- Požiadali ste ma o rozhovor, - povedal. - Som tu, hovorte!
- Ctihodný otče, — povedala Catherine, stále v postoji prosebníčky, - vďačím vám za život. Včera ste dovolili, aby sa brány tohto azylu otvorili pred dvoma stíhanými, prenasledovanými ženami. Len o to vás chcem poprosiť v mene vašej sesternice, aby ste nám aj naďalej poskytovali ochranu.
Jeanovi de Blaisy sa roztiahli tenké pery v pochybovačnom úsmeve. Nemohol sa ubrániť pocitu, že táto sedliačka v handrách sa správa priveľmi bezočivo, keď sa odvoláva na jednu z najvznešenejších dám provincie, hoci to predniesla vyberanými slovami a mala nepopierateľne dvorné spôsoby.
- Poznáte pani de Chateauvillain? To ma prekvapuje.
-Je to moja priateľka... moja najlepšia priateľka. Ctihodný otče, vy ste sa ma nespýtali, kto som, ani odkiaľ prichádzam.
Cítim sa vám zaviazaná týmto dvojnásobným prejavom dôvery. Volám sa Catherine de Brazey, bola som dvornou dámou nebohej vojvodkyne Margueritte. Tam som sa zoznámila s Ermengarde. A ak ma teraz vidíte ako utečenku v handrách, nuž len preto, lebo som ušla zo strašného väzenia, kam ma uvrhol môj manžel... z veže vášho malainskeho hradu.
Opát nadvihol obočie. Sklonil sa, zdvihol Catherine, a keď si všimol, že niekoľko žien, čo prišli z dediny na omšu, po nich zvedavo poškuľuje, odviedol ju do sakristie.
- Poďte sem. Tu sa môžeme nerušene pozhovárať.
V malej miestnosti, voňajúcej kadidlom, sväteným olejom a škrobenou bielizňou, jej ponúkol stolček, sadol si na stolicu s vysokým operadlom a poslal von novicov, ktorí usilovne ukladali ornáty.
- Porozprávajte mi svoj príbeh. A predovšetkým, prečo vás uväznili v Malaine?
Catherine mu pomaly, rozvážiac si dobre každé slovo, aby ju nepokladal za pomätenú, rozpovedala svoje dobrodružstvá. Opát si podoprel dlaňou bradu a počúval ju pozorne až do konca. Príbeh bol fantastický, ale žene, čo ho rozprávala, žiaril vo fialkových očiach plameň úprimnosti, a ten neklamal.
- Už si neviem rady, - povedala napokon Catherine, keď skončila svoje rozprávanie. - Mala by som nasledovať svojho manžela a poslúchať ho. Ale vrátiť sa k nemu znamená ísť na smrť. Znovu ma zavrie do ťažšieho, ešte strašnejšieho žalára, z ktorého už nevyjdem. Jedine vojvoda...
Opát prudko položil chudú ruku na Catherininu a prerušil ju:
- Ďalej nehovorte, dcéra moja. Musíte jasne pochopiť, že vaše cudzoložné vzťahy k vojvodovi by nenašli u mňa podporu. Vidím, že váš prípad je pre kňaza tvrdým orieškom. Váš manžel má nad vami neobmedzenú moc, a ak sa vás dožaduje, nemám právo ho odmietnuť. Ale na druhej strane ste v nebezpečenstve života a požiadali ste o azyl...
Vstal a pomalými krokmi premeriaval biele dlaždice sakristie. Catherine ho s úzkosťou sledovala.
- Otče, prosím vás úpenlivo, nevydajte ma! Ak máte trocha súcitu s nešťastnou ženou, nedovoľte, aby sa ma znovu zmocnil Garin! Pomyslite si, že nosím dieťa, že on chce to dieťa zabiť.
.................................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Všetko bude dobré!
