NIŽNÁNSKY, JOŽOŽENA DVOCH MUŽOV
Samostatné pokračovanie románu Čachtická pani
Tatran, Bratislava, 1969
edícia Meteor (17)
obálka Karol Rosmány
ilustrácie Vladimír Machaj
3. vydanie (v Tatrane 1.), 70.000 výtlačkov
61-963-69
beletria, román
352 s., slovenčina
hmotnosť: 412 g
tvrdá väzba
0,70 € stav: dobrý, bez prebalu *cesvo*H-2-9*
0,70 € stav: dobrý, bez prebalu *juran*bels*
Fígeľ Železohlavého Ištóka
Teda ten poznačený lotor nebol sám, preto sa opovážil vrátiť, až do okna strčiť ohyzdnú tvár.
— Tak, chlapi, len majte nože naporúdzi, — počul odporný rehot a hlas Železohlavého Ištóka, — a neľutujte jeho kožu.
Andrej Drozd sa nijako nemohol spamätať z ohromenia.
— Obkľúčili nás, Eržika, ale sa neboj! Synom smrti sa stane každý, kto sa ťa len dotkne!
— Tak je, — uškŕňal sa Železohlavý Ištók. — To som chcel i ja povedať. Synom smrti sa stane každý, kto sa tej ženy dotkne, lebo je vzácnejšia nad zlato!
A Železohlavý Ištók na veľký údiv odchádzal so smiechom, akoby sa o nich, aj o chlapov, pri dverách, úplne prestal starať.
— Zbohom, pán kastelán, — obzrel sa, keď už bol v ústí chodníka, hadiaceho sa cez les.
Andrej Drozd zimnične uvažoval. Ako si vysvetliť jeho počínanie? Chce si s ním len pohrať a držať ho na uzde, aby ho nedohonil? Alebo ho chce popudiť, aby chlapom, ak naozaj stoja pri dverách, naletel na ostrie nožov?
— Zostaň, Andrej, — objala ho Eržika Príborská, ktorá zatušila, aké myšlienky mu víria hlavou.
Prv než sa rozhodol, či zostať, alebo vybehnúť, zaznel z hory hrozný výkrik človeka, ktorý sa zľakol na smrť. Výkrik Železohlavého Ištóka.
A hneď za ním sa ozval iný:
— Ruky hore!
Bol to hlas Juraja Závodského.
— Vykračuj predo mnou! — rozkázal Juraj Závodský.
Keď Juraj Závodský odchádzal, na kraji lesa bystrým
zrakom zbadal v tme črty mohutnej postavy chlapa, lipnúceho k stromu. Šiel ďalej, akoby nič, ešte si aj pohvizdoval. Potom, keď sa mu videlo, že je dosť ďaleko, aby v skrytom chlapovi nemohlo skrsnúť podozrenie, či sa nevráti, postál, opatrne sa poobzeral a šiel späť tak, že aj sotva čujný šuchot jeho krokov mizol v šume stromov. Práve keď sa na konci chodníka otváral výhľad na domček, spozoroval, že na chodník sa kradne tmavá postava. Skryl sa, aby sa striehnuci chlap nepotkol oňho, keby sa chcel vrátiť. Neopustil svoj úkryt ani vtedy, keď začul rehot Železohlavého Ištóka. Prežíval nepríjemné chvíle, keď sa Železohlavý Ištók vyhrážal. Tŕpol, či Andrej Drozd nevletí nerozvážne najatým vrahom do hrsti. A potom, keď sa Železohlavý Ištók vracal, bol ako ohúrený. Prečo sa vracia naprázdno? Ale keď sa už približoval k jeho úkrytu, neuvažoval. Čokoľvek má za lubom, zneškodní ho. Andrej Drozd, keď príde rad na meranie síl, bude mať aspoň o protivníka menej. Bol odhodlaný zastreliť ho bez otáľania.
Železohlavý Ištók skríkol tak strašne práve vo chvíli, keď sa z úkrytu vyšuchol pred neho s namierenou pištoľou, akoby bol z neba spadol. Zavetril skazu. Videl pred sebou človeka, hotového poslať ho na druhý svet. Keď mu Juraj Závodský rozkázal, aby vykračoval pred ním, mal na mysli chlapov pri dverách. Ak tam naozaj číhajú, Železohlavý Ištók si rozmyslí, či ho poslúchnuť alebo nie.
So Železohlavým Ištókom bol už k domčeku celkom blízko, ale k dverám nevidel.
— Stoj! — okríkol zajatca, pištol mu oprel o chrbát a hlavňou doňho zavŕtal.
Zajatý sa zaknísal, chcel odskočiť.
— Ani sa nepohni! Pred hrdlom pištole, ktorým som vyhľadal práve miesto, odkiaľ je k tvojmu podlému srdcu najbližšie, nezutekáš! Ale ti dám možnosť zachrániť si život. Splníš jedinú moju podmienku, aby si mohol
...................................................................................................................................................................
... posledná veta ...
A nad Františkom Révaym sa zbíjalo nové mračno prachu...
