TIMMERMANS, FELIXADRIAAN BROUWER
(Adriaan Brouwer)
Tatran, Bratislava, 1978
edícia Osudy slávnych (5)
preklad Júlia Májeková
prebal Pavel Blažo
1. vydanie, 18.000 výtlačkov
61-812-78
beletria, román, životopisy,
118 s. + 8 s., obr., slovenčina
hmotnosť: 272 sg
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
*cesvo*marno*in*bio*
Životopisný román, ktorý približuje život maliara Brouwera. Adriaan Brouwer žil v rokoch 1605–38 v pohnutých časoch španielskej nadvlády v Belgicku. Spoznáte život umelca, ktorý dosiahol vrchol slávy, ale poznal i mizériu spodiny a musel zaplatiť predčasnou smrťou...
Také vidia v maliarovi polosurový výrobok prírody, istý druh daromníkov, opilcov, žobravých bratov, nespratníkov. Nuž, ja som vlastne bol taký! Ale zato nestrpím, aby tým, že mňa poníži, hádzala do jedného vreca celý náš maliarsky cech. Bol som urazený.
— Zaplatil som, čo som kúpil? V poriadku, a nič viac vám nebudem vešať na nos, aj keď ste rúči kus mäsíčka! Zbohom!
Obrátil som sa von. Keď som sa, zahryznúc do mäkučkého, kyprého koláčika, ešte raz obzrel, stála vo dverách a vravela čosi dvom susedám, ktoré sa rozosmiali spolu s ňou; zrejme to šlo na môj účet a nebolo to nič lichotivé. Zďaleka som to cítil. Ako len môže v takom krásnom stvorení trčať taká pŕhľava! Večná škoda, že to tak býva. Alebo je to hádam aj dobre, lebo ináč by sme sa nebodaj všetci do nej zaľúbili. Ja neviem prehltnúť, keď ma urazí pekná žena. To je najhoršie, čo sa chlapovi môže stať. To volá o pomstu! A že sa ešte trochu aj na Isabel ponášala, bola celá príhoda tým bolestivejšia. Niekedy v najbližšie dni, ak sa mi ešte uráči spomenúť si na ňu, zájdem ešte raz sem, k tomuto nevydarenému anjelovi, ale to už budem mať riadne fúziská! Som zvedavý, či sa mi aj potom bude ešte vysmievať
Že ma, len čo som vošiel do Antverp, takto ponížila žena, to mi veľmi zaľahlo na žalúdok. Keď som prišiel do „Janova“, div som z nôh nespadol. Či mi vám Joos van Craesbeeck, potvora jedna pekárska z Južného zámku, purpurová, uznojená kvaka, nedal minulý týždeň na konto mojej pôžičky zabaviť a notársky spísať celý môj majetok, aby ho v najbližšom Čase predal v piatočný trh na verejnej dražbe alebo si celé moje imanie ponechal ako náhradu za moju dlžobu! Div som sa od zlosti na kolomaž nerozlial! Krčmár Dandoy aj so synom ma museli zdržiavať, aby som mu neroztrieskal na máme kúsky celý krám. Tu by ktosi chcel odpredať maliarov úbohučký majetok, na ktorý by sa ani najbiednejší františkán neulakomil: zopár štetcov, obdraté nohavice, puknutý pohár a iné handry, a prirodzene, niekoľko nedokončených obrázkov a nevyfarbených náčrtov od nás z domu a napokon môj ľúbezný portrét od Van Dijcka, lebo stôl, stolička a posteľ patrili krčmárovi Dandoyovi. Ha! Tá červená bradavičnatá burgyňa, takto sa pokúšal dostať sa k mojim obrázkom. Ale tak ďaleko ešte nie sme! Sem sa s nožom, naskutku ich rozpáram na tisíc zdrapov! Prekolem ho, ak sa ich len dotkne tými svojimi prekliatymi paprčami! A rozbehol som sa k Van den Boschovi. Rozpovedal som mu, ako sa veci majú. Van den Bosch prevezme moju dlžobu. A ja budem preňho maľovať pekné krajinky!
Ha! A teraz sa tá fľakatá muchotrávka môže dať vypchať, tá knedľa nacicaná, nepodarená pec na hrozienkové koláčiky!
A tá jeho bezhraničná bezočivosť! Hneď na druhý deň, veru, už na druhý deň, Dandoy mu podistým poslal o tom správu, prikvitne to prasa súce na ražeň v hodvábnych pančuchách, stiahne pokorne chvost a prosí o prepáčenie. Rozhorčený mu šmarím na stôl dlžné peniaze, čo mi dal Van den Bosch.
— Tu máš, ber si svoju hnusnú mamonu! Prac sa so svojím tyranstvom, ktorým si sa ma chystal zneuctiť. Zmizni s otrockou reťazou, ktorou si ma chcel pripútať na svoju nenásytnosť. Ani za tisíc miliónov nedostane taká vyobliekaná beštia odo mňa čo len za náprstok maľby!
Div že si nekľakol predo mnou, slzy sa mu rinuli po čeľustiach, ktoré by aj trubačovi pristali. Nazdával sa vraj, že sa ja z tej cesty nikdy nevrátim. A preto to urobil. Ba ved sa vraj povrávalo o mne, že som zomrel. Nebola to vlastne jeho vina, no nie, ved chápeš, keď sa takto na to dívame, veru nie jeho vina!
— Mám pridobré srdce voči ľuďom vznešeného maliarskeho umenia. Na vine je moja žena a vlastne aj moja teta Beth, to je hotová ježica! Och, majster Brouwer, keby som vám to mal všetko porozprávať, vlasy by vám dupkom vstávali na hlave. Ale to sú už rodinné záležitosti. O tom radšej pomlčím. Radšej si vypime čašu muškátového. Krčmár, nože nám nalej, ale riadnu mieru!
A tak tam skuvíňal a hromžil, až sme nakoniec pri víne zasa prešli na maľovanie. Aj on sa vraj dal na to, maľuje mojím štýlom, pravda, nie tak dobre. A či mi vraj môže niekedy doniesť ukázať svoje diela.
— Dobre, tak mi ich teda niekedy dones ukázať, ale nie, kým budem mať denné svetlo, lebo chcem veľa pracovať...
— Moja žena sa mi, pravdaže, vysmieva, — povedal. — Ale ja sa jej tiež vysmejem!
— Všetky pekárky sú také, — prikývol som. — I ja poznám také!
— A teta Beth zúri. Ale umenie predovšetkým! Preč so ženami a tetkami! Nechal som tú starú rafiku v zámockej kantíne samu. Má tam totiž kantínu, aby si vedel, aj to je jedna z tých hlúpych rodinných záležitostí. Vieš, bývali sme u nej, na zámku, aby bolo jasné. Nie, už som nemohol počúvať to večné gagotanie tety Beth, nechcel som už byť od nej závislý a presťahoval som sa so ženou a dieťaťom do mesta. Máme to, pravda, teraz trochu primalé, ale ujde to. Pečiem v pivnici a maľujem v podkroví. Je to na rohu
...................................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Mám len jedno želanie: vyhasnúť celkom tíško, s Isabelinou rukou vo svojej...
