BODENEK, JÁNZ VLČÍCH DNÍ
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1964
edícia Pôvodná próza
obálka Milan Veselý
2. vydanie, 4.000 výtlačkov
72/VIII-5
beletria, próza krátka,
124 s., slovenčina
hmotnosť: 185 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
2,60 €
*cesvo*
Medzi prvými slovenskými prózami reagujúcimi na Slovenské národné povstanie a boje pri prechode frontu zjavila sa roku 1947 pozoruhodná zbierka próz výstižného názvu: Z vlčích dní. Jej autor Ján Bodenek, známy už vtedy románmi Zapá1ené srdce a Ivkova biela mať, účastník a priamy svedok pohnutých udalostí, vyrozprával svoje zjatrené, bolestné dojmy, ba vykúpil sa z nich svojimi prózami. A tak v povstaleckých príbehoch spodobil zároveň svoje vlastné pochopenie udalostí, svoju vlastnú životnú filozofiu, vytváranú v zvíchrenom ovzduší vojny. Očakávanie smrti, neľútostný boj, nenávisť a zloba, sebaobetavosť, odhodlanie, statočnosť boli mocnými regulátormi ľudského konania a odhaľovali človekovo vnútro. Ján Bodenek to nielen všetko spoluprežíval, ale predovšetkým umelecky pretavoval, zvažoval, vyberal. Preto od reportážneho záznamu o partizánskom prepade nemeckých žandárov na Vrútkach na samom začiatku Povstania prechádza k prekresľovaniu vnútorných, intímnejších zážitkov. Odprevádza na smrť zajatých bojovníkov. Iba jednému podarí sa utiecť, lebo nerezignoval, neoslabol vo svojej nenávisti proti Nemcom. Celá táto poviedka i nasledujúca, v ktorej sa hovorí o priznaní Nemcov k masovej vražde, pôsobia ako vyvrelina, neuhladené ani literárne ani významovo, ale tým dnes pre rás cennejšia. K osobitosti Jána Bodenka patrí tiež istá štylizácia i keď v základe reálnych, všeobecnou skúsenosťou preverených zážitkov, aby tak ostrejšie vynikla ich skrytá charakteristika. Morbidné scény v jaskyni, v ktorej sa schovávajú nemeckí dôstojníci už po prechode frontu, sú umeleckými prostriedkami zvýraznenou pravdou o šialenstve a protiživotnej abnormalite dôsledného fašizmu. V tomto smere treba chápať aj zavŕšenie Bodenkovej zbierky próz Z vlčích dní. Končí ju stretnutím živého človeka s vojnovými mŕtvymi kdesi v pomyselnom nadzemskom svete. Krajinami sa prehnala vojna, zanechala po sebe smrť, nenávisť, zbesilosť — a predsa živý človek nechce ostať v pokojnom a vyrovnanom svete mŕtvych a chce sa vrátiť na svoje Slovensko. Taký je totiž zákon života. Taký je aj ľudský a osobnostný odkaz Jána Bodenka: zvlčilosť minulosti, zloba spoločnosti musí podľahnúť novému životu. A preto sa živý človek vracia na zem, aby sa nového života zúčastnil, aby nový život uskutočnil. Bodenkove novely dostávajú odstupom času teda hlbší význam, ktorý nebolo možno pochopiť pri povrchnom, schematickom skúmaní jeho próz. Dnes prinášajú nám neskreslené osobnostné stanovisko k udalostiam, ktoré naša ostatná próza zobrazuje neustále hlbšie a širšie.
Bol som ja človek — no, ako to povedať? Ako náš kapitán: okrem blata za nechtami všetko na mne bolo spresované zo zlosti. Mal som to už v povahe a vystupňovalo sa to potom v úsekoch, keď nám Nemci liezli pod kožu ako čertov svrab a my pod ustavičnou paľbou ťažkých zbraní, ktorú sme nemali čím vracať, v jede a v roztrpčení museli sme z kroka na krok ustupovať a ustupovať.
Keď potom náš prápor koncom októbra Nemci rozprášili do lesov, práve neďaleko mojej rodnej dediny, rozprchlo sa to všetko na štyri strany sveta pri slnku a pri mesiaci a s kapitánom prišlo nás iba niekoľko pod vrchol Holého chrbta, kde sme si spravili provizórny tábor. O dva-tri dni dostal som potom od kapitána rozkaz zísť z horského tábora dolu do našej dediny, kde som mal obstarávať zprávy a proviant pre skupinu.
Sedával som tam cez deň obyčajne v zemiakovej hrobli, zakrútený v dekách, s automatom na kolenách, prichystaný v každej chvíli na každý prípad. Keď bolo trošku čistejšie povetrie, prišla ma zavolať žena a potom som si šiel posedieť na hodinku, na dve do zohriatej izby.
Raz takto podvečer prišla k nám dohovoreným chodníčkom a zaklopala na dvere dohovoreným znakom kapitánova spojka s odkazom, aby som sa ujal členov revolučného výboru z mesta B., ktorí trčia v lesoch nad našou dedinou bez proviantu a bez zpráv a podľa osobnej známosti dostali sa s kapitánom do spojenia.
Bol som ja vtedy človek zlostný ako pes pri koštiali, keď bolo treba spraviť niečo Nemcom naprotiveň, a nerozmýšľal som dlho o kapitánovej žiadosti. Prečítal som si lístoček, v ktorom stálo, kde revolučný výbor trčí, prichystal som čosi proviantu a v noci som sa vybral za nimi. Situácia bola vtedy už taká, že sa dalo pre nich niečo spraviť. Našu dedinu, ktorá bola pod horami, Nemci boli už vtedy dva razy prezreli z dom na dom a stálu posádku tam nenechali. Tú mali o dve dediny ďalej. K nám zabehla teraz občas iba patrola, ktorá mala za úlohu kontrolovať terén v okolí troch-štyroch dedín okolo nás, a domy už neprezerala.
Po polnoci v mizernom daždi vybral som sa teda za nimi na označené miesto a pri prvom úsvite som ich naozaj aj našiel. Trčali tam poskrúcaní pod veľkou ovisnutou skalou, ktorá ich aspoň z jednej strany chránila pred bičujúcim novembrovým dažďom — celý revolučný výbor. Nad hlavami im to šušťalo v ihličí a v listoch ako tisíc rojov hmyzu — dážď, dážď, dážď... Cedilo sa to teraz ustavične, akoby sa tamhore boli poprevŕhali všetky dieže, v ktorých tam zhromažďovali vodu.
Členovia revolučného výboru, ako vraj ráno o tretej vyšli zo senníkov na podhorskej lúčke a vopchali sa pod túto skalu, tak trčali tam do večera, schúlení do seba, s plecniakmi na lonách, chrbtami poopieraní o mrazivý kameň a z konárov im padala chladná voda na vytrčené kolená, ktoré už nemali kde skrútiť. Občas sa to zošustlo rovno na ich hlavy kadesi cez diery medzi konármi — uhýnali sa, no liezlo to za nimi všade — potom to jeden vstal, to druhý a ostali rovno na daždi, lebo bolo to už jedno a takto stojačky povystierali si aspoň kolená.
Slov bolo tam. pravdaže, málo, lebo už všetky vyvraveli. Iba keď sa v doline alebo za vrchmi rozhundrala ťažká streľba, obrátili hlavy tým smerom, porovnávali výbuchy so včerajšími a pohodili niekoľko slov o tom, či sa to od včera priblížilo sem a či nie.
Takto prežili vyše týždňa — noci v sene, v senníkoch na podhorskej lúčke, a dni na daždi hore pod hrebeňom vrchu. Dážď a chlad ich udrgali, až to mykalo nimi ako na poriadne rozheganom drabinovci na závozovej ceste, a teraz tu neboli veru za veľa hodni títo revolucionári. . .
..................................................................................................................................................................
... posledná veta ...
No, chvalabohu, dosiaľ je všetko v poriadku - len musím poklepať na drevo, aby som si šťastie neuriekol...
