BROSZKIEWICZ, JERZYDLHO A ŠŤASTNE
(Dlugo i szcześliwie)
Pravda, Bratislava, 1974
edícia Členská knižnica
preklad Hana Lerchová
prebal Karol Rosmány
1. vydanie
75-078-74
beletria, román
348 s., slovenčina
hmotnosť: 411 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,40 €
*cesvo*
Román Dlho a šťastne je návratom Jerzyho Broszkiewicza k próze po desaťročnej prestávke, v ktorej sa venoval takmer výlučne divadelnej tvorbe.
Vo svojom románe zobrazuje osud človeka, ktorého životopis je spätý s veľkými historickými udalost'ami nášho storočia. Obe veľké vojny, občianska vojna v španielsku na obranu republiky, sociálno-politické premeny v Poľsku po roku 1944 — to sú v kocke udalosti určujúce tento životopis. Poľský národ obzvlášť dramaticky prežíval spomínané historické udalosti. Hrdina románu je človek neobyčajne aktívny — vždy ochotný zúčastnit' sa hocako ostrého sociálneho či vojnového konfliktu, je všade tam, kde sa bojuje za slobodu a morálne hodnoty, a tak sa stáva stelesnením človeka, ktorý odchádza do sveta hľadať pravdu. Najprv jeho účast v Pilsudského vojsku — čo pre hrdinu značilo účast v boji za nezávislost poľského štátu — potom, po ideologickom rozčarovaní, jeho účast v politickom boji ľavicových strán. Neskoršie sa životné cesty hrdinu zamotávajú, no všade, kam ho osud zavial, hľadá ten istý ideál. Práca ošetrovateľa v africkom leprozóriu, boj na španielskych barikádach, účast v boji proti Hitlerovi v roku 1939, služba v anglických konvojoch v rokoch druhej svetovej vojny — také sú hlavné etapy jeho života, často až neuveriteľné, no ukazujúce dramatičnost a veľkost doby.
Zmyslom románu je ukázať problémy človeka prenasledovaného životom, v zážitkoch ktorého je všetko, čo človeku život môže priniest: neúspechy, utrpenie i víťazstvá, dobrodružstvá so šťastným koncom, súhra okolností, ktoré vytrhajú hrdinu zo dna biedy na široký priestor pokojného života, aby od neho vzápätí opát žiadali odriekanie a obete. No autorovi ide o niečo iné: Ján Lach, hrdina románu, je do istej miery „každým z nás“ je človekom, takým „ako my všetci“, ktorý musí nielen všetko prežiť a pretrpieť, ale aj premýšľať o všetkom tom, čím nás dejiny nášho storočia tak hojne zasýpali. Až keď hrdina prešiel ohňom a vodou, stáva sa konečnou jeho ideovo-morálna voľba, miesto v krajine budujúcej socializmus, v radoch komunistov. Všetky dobrodružstvá a dramatické situácie sú svojho druhu dokumentárnym materiálom a zážitky Jána Lacha majú v spisovateľovej interpretácii vyšší zmysel. Navzdory všetkým útrapám, príkoriam, chybám a omylom hrdina na sklonku života dospieva k presvedčeniu, že žil dlho a slastne, pretože dal svojmu životu zmysel.
Majstrovsky napísaná kniha J. Broszkiewicza vyvolala v Poľsku veľký rozruch, stala sa literárnou udalosťou, predmetom mnohých — väčšinou kladných kritík a uznania a právom priniesla autorovi vysoké ocenenie aj v zahraničí. Vyšla v ruskom preklade a pripravujú sa preklady do češtiny a iných jazykov.
Broszkiewiczov návrat k próze je návratom angažovaným v najčistejšom zmysle tohto slova.
Doteraz v slovenčine vyšli tieto diela J. Broszkiewicza:
Podoba lásky, 1962
Veľká, väčšia, najväčšia, 1962
Jonáš a šašo, 1971
Bolo viac ako zrejmé, že Ezechielova manželka nikdy nečítala nijaké učebnice lásky, neprezerala si pohľadnice z Tangem ani napríklad rytiny Giulia Romana podľa Aretinovho cyklu známeho pod názvom Gli posizioni. Ale čo z toho? Ezechielov kvakerský boh v dohovore so satanom biológie vyparatili im obom, ale hlavne Ezechielovi, neslýchaný žartík. V Judith sa totiž prebudil génius vrodenej vynachádzavosti - vynachádzavosti, pred ktorou sa Ezechiel nedokázal ubrániť. Judith objavovala spôsoby, polohy a metódy, za ktoré by sa nehanbili sochári z Adžanty ani autori Kámasútry. A Ezechiel vedel byť úprimný. Počúvali sme teda, ako svedomito a so všetkými podrobnosťami, čoraz zmučenejším hlasom rozpráva o objavoch a vynachádzavosti svojej Judith, svojej Jezabel.
Napokon došlo k najhoršiemu: Ezechiel sa rozplakal.
- Musel som ujsť! - zvolal vzlykajúc. - Musel som ujsť pred nenásytnou hriešnosťou našej lásky. Pretože ja svoju ženu milujem, chlapci. Darmo som vzýval boha, darmo sme sa modlili, aby nám požehnal syna. Musel som odísť, a ona to pochopila.
Nikto z nás v tých rokoch netrpel mimoriadnou citlivosťou, najmä keď šlo o baby a o zábavu s nimi. Ale tentoraz sa nikto neodvážil čo len usmiať. Ezechiel skončil a my sme od neho utekali ako pred morom, každý pod dajakou zámienkou. Kto mohol, vyprosil si alebo vynútil od službukonajúceho dôstojníka priepustku na pevninu — a komu sa nepodarilo vymodlikať si foršus, zašiel za hlavným úžerníkom na lodi, tretím mechanikom. Nepopieram: sám som bol v pokušení. Keby som len bol mal dosť peňazí na lístok do Pittsburghu...
Na druhý deň, len čo loď vyplávala z prístavu a Ezechiel mal po prvý raz službu - na vlastnú žiadosť mu pridelili najhnusnejšiu robotu, akú si len na tankovej lodi možno predstaviť (šiel totiž do kotolne prehadzovať uhlie) - ktosi mu ukradol všetky Judithine fotografie.
V našej kajute nebolo zlodejov. Niekedy, aj to zried-90kavo, sme si „požičiavali“ cudzie, dômyselne ukrývané fľaše a ešte zriedkavejšie cigarety. Zlodej sa spravidla sám priznal, dostal rozhrešenie, niekedy po papuli, ale najčastejšie slúžil za poškodeného. Trest zmazal vinu.
Tentoraz to bola ozajstná krádež. Viac ako krádež. Ale nikto z nás nesnoril za páchateľom, hoci napríklad mne bolo úplne jasné, že to urobil babrák Maeki, ktorý si ešte pred vojnou odsedel tri roky za pokus o vraždu vlastnej ženy.
Mlčky sme čakali, ako sa to vyvinie. Tým skôr, že Ezechiel sa nesťažoval, ba prijal krádež priam s úľavou. Potom vysvitlo, že aj zlodeja okradli. Jednu snímku skonfiškoval kuchárovi sám kapitán a Ezechielov príbeh sa za dvadsaťštyri hodín stal majetkom celej posádky. Šíril sa od úst k ústam, od kompána ku kompánovi, najčastejšie medzi štyrmi očami, a pravda je aj to, že ho opakovali bez hrubých či ironických úsmeškov, nebúchali sa po stehnách a nepoužívali také slová ako „handra“, „fľandra“, „cundra“. Rešpektovalo sa meno ženy: Judith.
A tak sa dostala Judith, mladá Ezechielova žena, na palubu Aberdeenu a zostala na nej dlho - mlčiaca, nežná a poslušná. Jej ženský tieň, tieň s jemnou tvárou, čistými očami a hanblivým úsmevom, noc čo noc zrádzal cnostného Ezechiela na mnohých lôžkach a spôsobmi, ktoré nám bol sám opísal. On sa striasol ťarchy — pracoval usilovne, ešte usilovnejšie sa modlil, spával bez snov, konečne s čistým svedomím. Väčšina ho mala rada. Iba niekoľkí hovorili o ňom s nenávisťou.
- Zdochliak opičí! - nadával po kútoch Maeki, Leo, dvaja Taliani, dvaja Škóti a jeden Cigán. - Kto sa ho prosil, aby sa spovedal, jeho paviánsku mater!
Čo to bolo? Žiarlivosť? Áno. Niekoľkí sa celkom vážne zaľúbili do pekného tieňa Ezechielovej manželky. A i keď sa to možno zdá smiešne alebo trápne — nedovolím nikomu, aby si uťahoval z tohto ich poľutovaniahodného nešťastia na ďalekom oceáne.
..................................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Vtedy - proti našim zvykom - som ho objal okolo pliec a stisol.
