MAMIN - SIBIRIAK, DMITRIJ NARKISOVIČ - AĽONUŠKINE ROZPRÁVKY

MAMIN - SIBIRIAK, DMITRIJ NARKISOVIČ

AĽONUŠKINE ROZPRÁVKY
(Aľonuškiny skazky)

Mladé letá, Bratislava, 1961
edícia Zlatý kľúčik
preklad: krúžok ruského jazyka pri vydavateľstve
ilustrácie Dagmar Černá
2. vydanie, 20.000 výtlačkov

beletria, rozprávky, knihy pre deti,
nestr., slovenčina
hmotnosť: 240 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu, neautorské venovanie

2,00 € PREDANÉ

*cesvo* in *H-2-9*

Leto ubehlo nebadane. Since celkom ochladlo a deň sa skrátil. Nastali dažde, zadul studený vietor. Kanárik sa cítil najnešťastnejším vtákom, najmä keď pršalo. A vrana ako keby nič nebadala.

— Čo na tom, že prší ? — čudovala sa. — Prší, prší a prestane.

— Ale veď je zima, tetuška! Och, ako je zima!...

Obzvlášť nepríjemne bývalo po nociach. Mokrý kanárik sa celý triasol a vrana sa ešte hnevá:

— No, maznáčik! A čože už bude, keď udrú mrazy a začne snežiť!

Vrana sa až urazila. Akýže je to vták, čo sa bojí aj dažďa, aj vetra, aj

zimy ? Veď sa takto nedá žiť na tom šírom svete. Znovu začala pochybovať, či je tento kanárik naozaj vták. Akiste sa vtákom len robí...

— Naozaj, som najopravdivejší vták, tetuška! — istil kanárik so slzami v očiach. — Len mi býva zima...

— No veď, daj si pozor! Mne sa jednostaj vidí, že sa vtákom len robíš...

— Nie, naozaj, nerobím sa.

Niekedy sa kanárik tuho zamýšľal nad svojím osudom. Vari by bolo lepšie, keby bol ostal v klietke... Tam je aj teplo, aj obživa. Niekoľko ráz podletel i k obloku, na ktorom stála rodná klietka. Tam už sedeli dvaja noví kanárici a závideli mu.

— Oj, ako je zima! — žalostne pišťal skrehnutý kanárik. — Pusťte ma domov.

Raz ráno, keď kanárik vykukol z vranieho hniezda, prekvapil ho smutný obraz: zem sa cez noc pokryla prvým snehom ako obrusom. Všetko dookola bolo biele. A čo najhoršie, sneh pokryl aj všetky zrnká, ktorými sa kanárik živil. Ostali len jarabiny, lenže on nemohol jesť tie kyslé plody. Vrana, tá si sedí, zobe jarabiny a pochvaľuje:

— Oj, aké dobré bobuľky.

Keď kanárik už dva dni hladoval, bolo mu do zúfania. Čo bude ďalej? Takto možno od hladu aj zomrieť...

Sedí kanárik a žiali. A tu vidí: do sadu pribehli tí istí školáci, čo

.................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Haju-haju-haju...