ANDRUŠKA, PETERZASPIEVAJ, CHVÍĽA
Smena, Bratislava, 1974
edícia Mladá tvorba (106)
prebal Dušan Leščinský
3.000 výtlačkov
73-062-74
beletria, novela
148 s., slovenčina
hmotnosť: 150 g
mäkká väzba s prebalom, malý formát
stav: dobrý
0,90 €
*cesvo*
Triedu naplnilo ťaživé ticho. Igor vystrúhal unudenú tvár, mučeníckym pohľadom sa obrátil k Dušanovi. Zdalo sa, že si rozumejú. Jožko sa zachichotal. Jana káravo zdvihla hlavu. Nonin pohľad neprezrádzal nič.
Léner na okamih zaváhal. Má pokračovať? Veď títo žiaci ho nepočúvajú. Jeho žiaci. Nezaujíma ich, čo hovorí. Sklamal sa v nich? Alebo ... oni sa sklamali v ňom? Ošemetná situácia. Učiteľ to nikdy nemá ľahké. Nechce moralizovať, usiluje sa im pomôcť, a jednako jeho konanie má nádych neosobnej nadradenosti.
— O pár dní jeden z vás pôjde na lyžiarsky zájazd, — pokračoval Léner. — Patrí medzi previnilcov, ale bude odmenený. Je to paradox. Vždy som si myslel, že šport pestuje dobré charakterové vlastnosti. Chcem veriť, že Igorov čin, jeho prípad s výkresmi, bol náhodným poblúdením. Tešil by som sa, keby ten týždeň prežil bez problémov. Lebo jeho problémy budú nutne aj mojimi a teda vlastne aj vašimi problémami. Sme jeden kolektív. Viažu, pútajú nás k sebe štyri dlhé roky, množstvo vyučovacích hodín. Prejde niekoľko týždňov a bude po všetkom. Iste so mnou súhlasíte, že rozísť by sme sa mali v dobrom.
Takmer sentimentálne zakončenie prípadu malo blahodarný účinok na žiakov, aspoň Léner si to myslel. Iste si uvedomili, že nemá význam kaziť si posledné dni v škole. Túžil po tom, aby to bolo naozaj tak. Jeho prví žiaci, dobrý kolektív. Napriek všetkému chcel dosiahnuť to, o čo sa márne usilovali mnohí jeho oveľa skúsenejší kolegovia.
Len čo učiteľ vyšiel z triedy, medzi žiakmi sa rozprúdila hlučná debata. Explózia slov prehlušila aj zlostný krik učiteľa, ktorý mal dozor a rozvravených výrastkov vyháňal na chodbu. Zrazu mal každý čo povedať.
— Veľa vám toho narozprával? — spýtal sa Dušan, keď sa s Igorom prechádzali na chodbe.
— Pravdaže, — odvetil Igor. — Riaditeľ si nikdy neodpustí malé rečnenie.
— Učiteľská choroba, — usmial sa Dušan, no vzápätí zvážnel. — Dobre, že to nedopadlo ešte horšie.
— Len sa nerozplač, — zlostil sa Igor. — Kvôli mizerným výkresom sa škola nezosype.
— Nezosype, ale mohli ste mať viac rozumu, — povedala Nona, ktorá prechádzala vedľa chlapcov.
Igor prekvapene zastal.
— Čože? Hádam si naozaj myslíš, že sme urobili hlúposť?
— Myslím, — prikývlo rozhodne dievča.
Igor kývol rukou.
— Dušička, keby si ty bola taká ľavá do kreslenia ako ja, nehrabala by si sa na umeleckú priemyslovku. Môžem ja za to, že neviem kresliť?
— Aspoň ste nám mohli povedať, že si tie výkresy požičiate, — trvala na svojom Nona a dievčatá, ktoré sa okolo nich zbehli, jej horlivo prikyvovali. — Takto to naozaj vyzerá, že ste obyčajní podvodníci.
— Ďakujem za poklonu. Druhý raz sa ťa určite opýtam, čo máme urobiť.
— Čo máme urobiť... a ako, — doplnil spolužiaka Tibor, ktorý tiež patril medzi postihnutých a trocha ho mrzelo, že všetku pozornosť strhol na seba Igor.
— Nech je akokoľvek, — povedala Nona, — mali ste myslieť na triedu. Neviem, či vám tak veľmi záleží na tom, aby sme získali povesť najhorších.
— Veď ty už niečo vymyslíš, aby sme aj naďalej mohli patriť medzi najlepších.
...............................................................................................................................................................
... posledná veta ...
A práve v tom okamihu, v tom nepatrnom zlomku chvíle mal pocit, ba bol si celkom istý, že si rozumeli, rozumejú si a vždy si budú rozumieť, nech by sa stretli kedykoľvek.
